Bob a Jupiter sú znepokojení
Bob Andrews si sadol za písací stôl v Hlavnom stane, aby naklepal svoje poznámky. Vedel písať na stroji, pretože jeho otec, dopisovateľ novín v Los Angeles, ho zapísal do kurzu ešte ako dvanásťročného.
Jupiter Jones držal na kolenách čudného kocúra, ktorý sa zjavil u profesora Yarborougha. Hladkal ho rukou a kocúr hlasno priadol. Druhou rukou si Jupiter štípal peru, čo bolo vždy znakom, že mu mozog pracuje na plné obrátky.
„Predstav si,“ ozval sa Bob, „už je o päť minút desať, a Petra nikde! Čo sa mu len mohlo stať?“
„Možno sleduje nejakú stopu,“ uvažoval Jupiter.
„O desiatej musí byť doma. Ja takisto. Fakt, už budem musieť ísť, aby si naši nerobili starosti.“
„Keby si zavolal, možno by ti dovolili zostať ešte chvíľu,“ navrhol Jupiter. „Snáď sa medzičasom zjaví aj Peter.“
Bob sa natiahol za úradným telefónom. Platili zaň tak, že pomáhali pánu Jonesovi opravovať niektoré ešte použiteľné predmety, ktoré prichádzali do zberne. Ak ich pán Jones predal, dal im polovicu zisku. Ozvala sa Bobova mama, a keď sa dozvedela, že je s Jupiterom Jonesom, súhlasila, aby zostal ešte ďalšiu polhodinku.
Jupiter pustil kocúra na zem a odišiel k Vševidu, aby preskúmal okolie, čiastočne osvetlené pouličnou lampou i svetlom pri vchode do zberne. Všade bolo ticho. V malom dome za dvorom, kde býval so svojou tetou a strýkom, sa svietilo v obývacej izbe. Asi pozerali televíziu. Vzadu, v menšom domčeku, bolo tma. Tam žili siláci Hans a Konrád, ktorí pomáhali v zberni. Jupiter by sa bol rád spýtal Hansa, kde naposledy videl Petra, ale vedel, že je v kine i so svojím bratom.
Otáčal periskopom. Videl, ako po ulici ide auto. Spomalilo a potom znovu nabralo rýchlosť. Pri svetle rozoznal, že je to športový voz krikľavej modrej farby. Za volantom sedel vysoký chudý chlapec. Jupiter sa obrátil k stolu. „Po Petrovi ani chýru. Iba Dlháň Norris prešiel pomimo.“
„Naozaj?“ začudoval sa Bob. „Čo sa tu obšmieta?“
„Asi zo zvedavosti,“ usúdil Jupiter. „Rád by vedel, čo robíme. Zrejme vyňuchal, že máme prípad, a teraz chce do toho strkať nos.“
„Dostane po ňom, ak si nedá pozor!“ zastrájal sa Bob. „Je to rodený špiceľ.“
Dlháň Norris bol vysoký, chudý chlapec s veľkým nosom. Bol o niečo starší než Traja pátrači a jeho najväčšou ctižiadosťou bolo ukázať, že je šikovnejší než Jupiter. Doteraz všetko jeho úsilie stroskotalo, ale to ho len ešte viac poháňalo, aby stoj čo stoj pretromfol Jupitera, Boba a Petra.
Jupiter však nemyslel na Dlháňa Norrisa. Petrova neprítomnosť ho znepokojovala viac, ako dával najavo. Začal uvažovať, či nenarazili na príliš ťažký prípad a či by nemali požiadať o pomoc príslušné orgány. Ale bol dosť tvrdohlavý a priečila sa mu myšlienka, že je v koncoch. Okrem toho, ani profesor Yarborough nechcel, aby sa niečo dostalo na verejnosť. Keď zvážil všetky okolnosti, rozhodol sa: „Počkáme ešte polhodinu, a ak sa dovtedy neukáže, začneme akciu.“
Bob prestal písať. V mysli mu vírili všetky čudné udalosti ako na kolotoči - šepkajúca múmia, ktorá sa stratila, padajúca socha, kotúľajúca sa žulová guľa, kocúr s rôznofarebnými očami, stará egyptská kliatba... Nebol už schopný pokojne rozmýšľať.
„Jupiter,“ povedal, „ja radšej pôjdem domov. Som celkom vyšťavený.“
Jupiter prikývol. „Dobrý spánok nám všetkým prospeje. Ale ja počkám ešte chvíľu, ak by sa Peter ukázal alebo zavolal.“
„Prečo to neskúsiš s vysielačkou?“ spýtal sa Bob. „Možno sa Peter snaží spojiť sa s nami.“
„Mal som ich urobiť na širší okruh,“ zahundral Jupiter. „Nesmiem na to zabudnúť, keď ich budem prerábať. Ale skúsme.“
Stlačili gombík na malom reproduktore, na ktorom bola namontovaná vysielačka.
„Tu Hlavný stan, volá Druhého pátrača. Ozvi sa, ozvi sa, ak ma počuješ!“
V amplióne zabzučalo, ale nedostali nijakú odpoveď. „Nevysiela,“ vzdychol si Jupiter. „Alebo je mimo dosahu. Zostanem tu pri prijímači, a ty choď domov.“
Bob s nechuťou šliapal na pedále bicykla. Keď prišiel domov, bol taký zamyslený, že otec, ktorý dnes prišiel včaššie - obyčajne pracoval večer v redakcii raňajších novín -, ho musel dva razy osloviť, kým si ho Bob všimol. „Čo si taký zamyslený, Bob?“ spýtal sa otec. „Veď sú prázdniny a nemáš starosti so skúškami.“
„Prípad,“ odvetil Bob a oprel sa o operadlo otcovej stoličky. „Veľmi záhadný.“
„Nechceš sa mi zdôveriť?“
„Vieš, čiastočne sa to týka kocúra, ktorý má jedno oko modré a druhé oranžové.“
Otec iba zahmkal a napchal si fajku. „Ale je v tom hlavne šepkajúca múmia,“ pokračoval Bob. „Ako len môže tritisícročná múmia rozprávať?“
„To je celkom ľahké!“ zasmial sa otec. „Aj dreveného panáka môžeš prinútiť, aby rozprával.“
„A to už ako, ocko?“ dychtivo sa vyzvedal Bob.
„Bruchovravec,“ odvetil otec a zapálil si fajku. „Poďme na to logicky. Múmia nemôže hovoriť ani šepkať. A tak to musí robiť niekto iný, povedzme bruchovravec. Z toho vyplýva: ak máte tritisícročnú múmiu, ktorá šepká, poobzerajte sa niekde v susedstve po bruchovravcovi.
„Pána, ocko,“ zaradoval sa Bob, „to by mohla byť odpoveď. Prepáč, idem zavolať Jupiterovi.“
„Prosím,“ povedal otec a usmial sa, keď Bob vyšiel z izby a zamieril do haly k telefónu. Spomenul si, že ako chlapec sa tiež zaujímal o všelijaké čudné veci, a preto mal i pre Boba viac pochopenia, než by sa ináč dalo čakať.
Bob rýchlo vytočil číslo Hlavného stanu. Jupiterov hlas znel sklamane.
„Dúfal som, že je to Peter. Máš niečo nové, Bob?“
„Rozprával som sa s otcom o našom prípade,“ oznamoval Bob. „Povedal, že šepot múmie môže napodobniť bruchovravec. Navrhol, aby sme sa v susedstve po nejakom poobzerali.
„Myslel som na to,“ uistil ho Jupiter. „Ale bruchovravec na diaľku by musel použiť vysielačku. A už sme sa presvedčili, že tam nijaká nie je. A keď som sa preobliekol za profesora Yarborougha, múmia šepkala. Vieš dobre, že ja nie som bruchovravec, takže to sotva bude riešenie.“
„Ale porozmýšľaj ešte o tom. Možno sa niekto skrýval za dverami, a tak hovoril. Povedz, volal si už k profesorovi, či tam nie je Peter?“
„Hneď ta zavolám. Potom ešte pouvažujem o možnosti, že je v tom bruchovravec. Je to síce nepravdepodobné, ale Sherlock Holmes raz povedal, že keď sa vylúčia všetky odpovede, tá, čo zostane, musí byť pravá.“
Obaja zložili. Bob si šiel ľahnúť, plný starostí o Petra, ale neschopný niečo vymyslieť. Jupiter vytočil profesorovo číslo, no nikto sa nehlásil. Profesor bol zrejme ešte stále s komorníkom v nemocnici.
Kým Jupiter telefonoval, Peter a Hamid sa celou silou opierali o vrchnák sarkofágu a pokúšali sa dostať von. Ako sa tak namáhali, zrazu začuli zvuk, ktorý ich prinútil na chvíľu prestať. Auto sa vracalo späť. Počuli vrznúť dvere. Potom auto zastavilo a vystúpili z neho dvaja muži.
„To bol dobrý nápad zakryť tú vecičku,“ povedal jeden z nich. „Nikto okrem nás sem nepríde, ale ak by predsa len náhodou, netreba v ňom vzbudzovať zvedavosť.“
Chlapci počuli šuchot ťažkej vrecoviny, ktorú chlapi prehodili cez sarkofág. ,,To nám zastaví prístup vzduchu,“ zašepkal Peter Hamidovi. „Zavolám o pomoc. Nemôžeme tu takto zostať.“
Zhlboka sa nadýchol a už chcel skríknuť. Ale v poslednej chvíli výkrik zadržal.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář