Hrozný objav
Bob a Čang sedeli bok po boku opretí o stenu jaskyne, ktorá bola vchodom do bane, kde Peter ukryl perly. Blízko nich po obidvoch stranách sedeli dvaja chlapi - Jensenovi chlapi -, ktorí dávali na nich pozor, aby neušli. Bolo málo pravdepodobné, že by sa o to pokúsili, pretože nohy mali zviazané.
Bola tma ako v rohu a poriadne neskoro. Celou cestou sem, do kaňonu Hashknife, ležali pod prikrývkou vzadu v dodávke. Potom, keď už auto nemohlo ísť ďalej, zobudili ich a prinútili ísť pešo tmou k jaskyni.
Peter a Jensen boli teraz v bani a hľadali ukryté perly.
„Dôveruješ pánu Wonovi?“ opýtal sa Bob. „Dodrží slovo, že sa nám nič nestane, ak dostane perly?“
„Ja mu dôverujem.“ Čang sa zamyslel. „Je to veľmi múdry starec. Žije v čínskej štvrti po starom, v tajnosti, hoci čínska štvrť sama osebe sa celkom zmenila a je vlastne americká. Mám podozrenie, že veľká časť jeho domu je podzemou. Dokonca i to môže byť pravda, že má stošesť - rokov. . „Všimol som si, aký má z neho Jensen strach. Myslím, že sa nám nič nestane, ak Peter dá Jensenovi perly.“
„Ale čo keď ich Peter nenájde?“ opýtal sa Bob.
„Peter ich nájde,“ povedal Čang. „Peter je šikovný.“
„Pevne v to verím,“ odvetil Bob ešte stále šeptom, aby ich tí dvaja ospanliví strážcovia nepočuli. „Vieš, položil lám všetko späť do vreciek - moju kriedu, zápisník, ceruzky, nôž, všetko.“
„To znamená, že nás mienia pustiť,“ vyhlásil Čang.
„Len vtedy, keď Peter nájde perly,“ zašomral Bob. Spomenul si, ako rovnako vyzerali všetky skaly v bani. Ani trochu by ho neprekvapilo, keby Peter nenašiel tú správnu skalu. Nevedel, že Peter skryl perly do oslej lebky. To bolo Petrovo tajomstvo. I Bob mal jedno dôležité tajomstvo. Chcel ho povedať Čangovi, ale bál sa, aby to dvaja strážcovia nezačuli.
Sedeli a čakali. Asi kilometer od nich, vo Verdant Valley, sa Jupiter, slečna Greenová a ostatní zúfalo pokúšali prísť na to, kde ich hľadať, no bezvýsledne.
Ani im nenapadlo, aby šli pátrať do kaňonu Hashknife, ktorý už predtým prezreli a nič nenašli. Boli to však Jensenovi ľudia, ktorí ho „prezreli“ a hlásili, že je prázdny. A Jensen bol teraz s Petrom hlboko v bani.
„Neopováž sa ma oklamať, chlapče, lebo bude s tebou koniec!“ zahundral Jensen, keď šli úzkymi chodbami, v ktorých svetlá bateriek vytvárali pochabé tiene. „Vaše kone sme zahnali do malej prírodnej skalnej ohrady dolu pri jazierku na konci kaňonu Hashknife.
Ak nenájdeš perly, všetci traja pôjdete do toho jazierka. Bude to vyzerať ako nešťastná náhoda a ja budem najsmutnejší oplakávač zo všetkých.“
Petra striaslo. Veril, že tento silný zavalitý muž by toho bol schopný. Túžil len po jednom: odovzdať perly Jensenovi do rúk a mať to za sebou.
„Fagani!“ šomral Jensen. „Mysleli ste si, že mi prejdete cez rozum! Hneď ako som videl, že ste sa pustili nesprávnym smerom dolu kaňonom, vedel som, že sa chcete vrátiť cez bane. Poznám všetky tieto chodby. Keď sa presťahujem na nejaké nové miesto, vždy sa tam oboznámim so všetkým, s čím sa len dá, ak by som niekedy potreboval rýchlo zmiznúť. Poznám každý hrebeň a kaňon na šestnásť kilometrov odtiaľto.“
Prišli k miestu, kde bola zrútená povala a len niekoľko-centimetrový priechod. Jensen dal Petrovi poslednú výstrahu a Peter sa začal plaziť po bruchu.
Tentoraz mu to šlo rýchlo, pretože prešiel tadiaľ už dvakrát. Čoskoro sa mohol vystrieť a teraz takmer klusal cez štôlne podlá otáznikov, ktorými Bob označil cestu.
Prišiel na miesto, odkiaľ sa rozbiehali tri chodby. Vybral si chodbu napravo, kde ležala oslia lebka, a až potom si všimol, čo sa stalo.
Ako tam stál a hľadel na tú skazu, po celom tele ho oblial ľadový pot. Oslia lebka zmizla.
Na jej mieste ležala skala veľká ako fúrik. Brvno pod povalou bolo prelomené a diera pod ním naznačovala, že odtiaľ padla skala na bielu lebku a rozdrvila ju na prach.
A perly boli v lebke. Boli to krehké perly, ľahko zničiteľné. Teraz sa i tie premenili na prach a zmiešali sa s prachom starých kostí.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář