Jupiter nachádza kľúč k riešeniu
„Ale nezbadal niekto nejaké otázniky?“ sklamane sa opýtal Jupiter Jones. Práve prišiel s Bobovým otcom do domu vo Verdant Valley, keď predtým urýchlene pricestovali lietadlom.
Slečna Greenová pokrútila hlavou. Vyzerala veľmi ustatá.
„Nie, nikto,“ povedala. „Po celom údolí sme hľadali také značky. Dokonca i detí sme sa vypytovali. Ale nenašli sme nijaký otáznik nakreslený kriedou.“
„Čo to máte s tými otáznikmi?“ opýtal sa Harold Carlson. Šaty mal pokrčené a vyzeral tiež veľmi ustato. Jupiter vysvetľoval, že otáznik je zvláštny znak, ktorý on, I Peter a Bob používajú na označenie cesty, alebo keď jeden j druhému chce oznámiť, že bol na nejakom mieste. Nech by bol Peter a Bob kdekoľvek, zanechali by otáznik, alebo by dokonca označkovali otáznikmi celú svoju dlhú cestu, aby tak naznačili, kde sa nachádzajú.
„Som presvedčený, že prešli cez priesmyk pustatinou,“ povedal Harold Carlson. „Zajtra ich nájdeme. Len čo sa rozvidnie, pôjdeme ich hľadať lietadlom. Ak sú vo Verdant Valley alebo niekde nablízku, kone sa nájdu.“
„Možno,“ ozval sa pán Andrews, Bobov otec. Jeho hlas znel tvrdo. „Slečna Greenová, tuto Jupiter vám chce niečo povedať.“
Žena a Harold Carlson čakali. Všetci štyria sedeli vo veľkej obývačke vo verdantskom dome.
„Slečna Greenová,“ povedal Jupiter a pokúšal sa tváriť ako dospelý, „snažil som sa prísť veciam na koreň a… nuž …veľa som rozmýšľal o zelenom strašidle a o výkriku, ktorý počuli moji priatelia. Prišiel som na to, že výkrik neprišiel z domu - nebolo by ho počuť. Múry domu sú totiž príliš hrubé. Skúšal som to. Výkrik musel prísť zvonku.
Vyšlo by nejaké strašidlo - ak vôbec nejaké existuje - kričať von do záhrady? Musel to byť teda človek. Ľudia, ktorí tam boli v ten večer, nevedeli presne povedať, koľko ich bolo. Niektorí hovorili, že šesť, niektorí, že sedem. Pravdu však mali aj jedni, aj druhí.
Keď zaznel výkrik, šiesti muži sa vydali do domu. Siedmy, ktorý vykríkol, jednoducho vystúpil spoza kríkov a pripojil sa k nim. Takto si ho nikto ani nevšimol. Jedine takto sa to dá vysvetliť.“
„Chlapec má pravdu.“ povedal pán Andrews. „Ako to, že ani komisár Reynolds, ani ja sme na to nepomysleli?“
Slečna Greenová sa zachmúrila. Zdalo sa, že na pána Carlsona to zapôsobilo.
„Znie to logicky,“ povedal pán Carlson a zvraštil čelo. „Ale prečo by to niekto robil? Chcem povedať, prečo by stál za kríkmi a vykrikoval?“
„Aby upútal pozornosť,“ odvetil Jupiter. „Príšerný výkrik sa na to veľmi dobre hodí. Náhodou ho začula skupina mužov, ktorí šli hore súkromnou cestou. Lenže to nebola náhoda. Tých mužov zvlášť nahovárali, aby sa ta šli pozrieť. Aspoň piatich z nich určite.“
„Ináč by to bola prílišná zhoda okolností,“ poznamenal pán Andrews. „Je to jasné, keď sa nad tým zamyslíš.“
„Jednoducho niet inej odpovede,“ povedal Jupiter. „Niekto sa prechádzal po štvrti a navrhoval jednotlivým mužom, ktorých stretol, aby si šli obzrieť staré Zelené panstvo, pokiaľ ešte stojí. Hovoril, akoby šlo o nejaké dobrodružstvo, a tak sa skupinka k nemu pripojila. Niektorí z nich sa navzájom nepoznali, takže ani nezbadali, že to bol niekto cudzí.
Keď ich spoločník, ktorý bol ukrytý v záhrade, zbadal prichádzať, vykríkol.“
Pán Carlson zažmurkal na Jupitera, akoby sa snažil pochopiť. Slečna Greenová bola v rozpakoch.
„Ale … ale prečo?“ opýtala sa. „Prečo by to títo dvaja muži robili?“
„Chceli dostať skupinu do domu,“ ozval sa pán Andrews. „Aby tam uvideli strašidlo, o ktorom by sa potom hovorilo. Obávam sa, slečna Greenová, že je to naozaj tak.“
„Mne sa to nepozdáva,“ namietal pán Carlson. „Podľa mňa je to nezmysel.“
„Jupiter,“ povedal pán Andrews, „prehraj záznam, ktorý Bob nahral tej noci.“
Jupiter mal prenosný magnetofón pripravený. Stlačil gombík. V izbe sa ozval príšerný výkrik. Slečna Greenová a pán Carlson vyskočili.
„To je len začiatok,“ povedal pán Andrews. „Magnetofón bol stále zapnutý, takže zachytil niečo z toho, čo rozprávali šiesti muži. Povedzte mi, či poznáte niektorý z hlasov.“
Jupiter nechal záznam bežať. Začuli hovoriť muža s hlbokým hlasom, a vtedy sa slečna Greenová na stoličke vzpriamila a od úžasu vyvalila oči.
„Stačí,“ povedala a Jupiter vypol magnetofón. Žena pozrela na Harolda Carlsona. „To bol tvoj hlas, Harold!“ povedala. „Znížil si ho, tak ako vtedy, keď si hrával lumpov na univerzite. Ale viem, že to bol tvoj hlas.“
„Keď som si to niekoľkokrát prehral, dospel som k presvedčeniu, že som ho spoznal,“ povedal Jupiter. „Spočiatku nie. Ale pán Carlson hovoril podobným prízvukom, keď sme sa s ním stretli v starom dome. Aby sa v tú noc zamaskoval, hovoril hlbokým hlasom a mal falošné fúzy. Nič viac už v tme nepotreboval.“
Harold Carlson vyzeral ako kôpka nešťastia.
„Teta Lýdia,“ vzdychol, „ja vám to vysvetlím.“
„Áno?“ ľadovo zaznel hlas slečny Greenovej. „Tak spusť.“
Harold Carlson niekoľkokrát preglgol, a potom začal rozprávať.
Trampoty nastali, povedal, pred pol druha rokom, keď objavili Čanga, ktorý žil v Hongkongu, a teta Lýdia ho doviedla do Ameriky a oznámila, že keďže je prapravnukom Mathiasa Greena, vinohrad a pivnice patria vlastne jemu a ona mu ich dá.
„Ale ja som vždy čakal, že majetok zdedím,“ zamrmlal Harold Carlson. „Koniec koncov, kým neprišiel Čang, bol som váš jediný žijúci príbuzný, teta Lýdia. A ťažko som tu pracoval, aby sme dačo dosiahli. Potom som si uvedomil, že o to všetko mám prísť!“
„Pokračuj.“ Hlas slečny Greenovej bol bezvýrazný.
„Nuž…“ Harold Carlson si utrel čelo, „vymyslel som si plán. Kúpil som množstvo nového zariadenia, požičal som si peniaze od priateľov, zadĺžil som sa a priatelia založili hypotéku. Najal som si Jensena za dozorcu, a ten priviedol zopár svojich chlapov, ktorí robili nepríjemnosti, poškodzovali zariadenia, znehodnocovali víno a podobne. No a potom ste urobili niečo, čo ste prisahali, že to nikdy neurobíte. Predali ste majetok v Rocky Beach.“
„Áno.“ Hlas slečny Greenovej bol veľmi tichý. „Moja matka prisľúbila Mathiasovi Greenovi pred jeho smrťou, že ten majetok nikdy nepredá, dokonca ani vtedy, keby sa rozpadol. Ale bola. . . bola som zúfalá. Preto som na to pristúpila. Aby som splatila dlhy, ktoré si ty, Harold, zapríčinil.“
Jupiter počúval s veľkým záujmom. Prišiel na to, ako to bolo s výkrikom a že Harold Carlson mal v tom prsty, ale nemohol prísť na to, prečo. A akú úlohu v tom hralo strašidlo.
„Myslel som, že môj plán - dostať váš majetok, pretože ste boli zadĺžená, a podeliť sa oň s priateľmi - stroskotal,“ povedal Harold Carlson. „Potom …potom som dostal odkaz.“
„Odkaz?“ stroho sa pýtal pán Andrews. „Aký?“
„Aby som šiel za niekým do San Franciska. Šiel som. Bol to veľmi starý muž, ktorý sa volá pán Won. Nepoznám miesto, kde sme sa stretli, pretože som mal zaviazané oči. Povedal, že skúpil všetky zmenky na hypotéku na vinohrad a pivnice a odmenil mojich priateľov za to, že mu ich predali a nepovedali mi to.“
„Ale prečo to urobil?“ opýtala sa slečna Greenová.
„Hneď sa k tomu dostanem,“ povzdychol si Harold Carlson. „Chcel mi niečo vyrozprávať. V dome má jednu veľmi starú slúžku, ktorá bola komornou manželky Mathiasa Greena. Od niekoho, kto to čítal v novinách, sa dozvedela, že starý dom predali a budú ho búrať. Preto odhalila tajomstvo, ktoré zachovávala celé roky.
Povedala pánu Wonovi, že ženu Mathiasa Greena pochovali v dome, v tajnej izbe, ktorú neskôr zamurovali, a že všetkých sluhov zaprisahali k mlčanlivosti. Ale dom teraz rúcajú, a ona nechce, aby po takom dlhom čase narušili telo jej mladej pane j.
Pán Won mi povedal i to, že sluhovia sú presvedčení, že mladú ženu pochovali so známou šnúrou strašidelných perál na krku.“ Harold Carlson sa odmlčal a utieral si tvár.
„Vyzeralo to tak, že pán Won vie všetko. Vedel, že chcem tento majetok. Vedel i to, že ho zachránite, ak predáte dom, teta Lýdia. Preto mal pre mňa plán.
Mal som zariadiť, aby to vyzeralo, že v dome straší. Tým by sa predaj oddialil. Ja sám by som tak mal príležitosť; starostlivo dom poprezerať. Presne mi povedal, kde sa nachádza tajná izba. Mal som sa tam vlámať, vziať perly, potom oznámiť, že sa našlo telo ženy, a povedať, že som presvedčený, že v dome straší.“
„Zdá sa, že pán Won myslel na všetko,“ nahnevane poznamenal Bobov otec.
„On vypracoval celý plán. Náhrdelník som mu mal predal za stotisíc dolárov. Mal som zabezpečiť, aby videli strašidle v starom dome. To, že strašidlo prišlo do Verdant Valley. malo spôsobiť, že oberači hrozna odtiaľto ujdú a tohtoroční úroda vyjde nazmar.
To by znamenalo bankrot. Won by obnovil zmenky na vinice a neskôr by mi ich predal za stotisíc dolárov, ktoré by som od neho dostal za perly. Ja by som získal vinohrad a pivnice, a on perly, ktoré chcel za každú cenu.“
„Povedal vám, ako máte napodobniť strašidlo?“ s veľkým záujmom sa opýtal Jupiter.
„Áno. Ale o tom neskôr. V každom prípade, celý plán, ako ho načrtol, sa zdal jednoduchý. Ja som si urobil svoje plány. Jensena som nahovoril, aby kričal. Potom sa však stalo niečo, čo sme neočakávali. Podnikateľ začal búrať dom o celý týždeň skôr, ako sme mali naplánované.
Dozvedel som sa to až vtedy, keď ho začali búrať. Zúril som. Letel som s Jensenom mimoriadnym lietadlom do Rocky Beach, lebo som sa obával, že kostru ženy objavia skôr, ako ta prídem. Potom by som už strašidelné perly nemohol predať - neboli by už moje. Patrili by tete Lýdii ktorá by potom určite mohla splatiť hypotéku.
Keď som sa dostal do Rocky Beach, zrúcaná bola ešte len časť domu. Po zotmení som postavil Jensena medzi kríky. Potom som sa prešiel po susednom sídlisku a nahovoril niekoľkých mužov, aby išli so mnou do starého domu Jensen vykríkol. Pátrali sme. Objavilo sa strašidlo.
Niektorí to oznámili polícii. Jensen a ja sme sa vytratili On sa vrátil sem, do Verdant Valley, a ja som zostal v Rocky Beach. Motal som sa po meste a postaral som sa o to, aby sa strašidlo ukázalo na viacerých miestach tak, aby príhody vyvolali v novinách veľký rozruch.
Tej noci som sa už nevrátil sem, do Verdant Valley. Zostal som v moteli pod cudzím menom a nasledujúce ráno som si požičal auto a chcel som ísť do domu hľadať tajnú izbu a perly.
Nanešťastie robotníci zbadali zvonku tajnú izbu a policajný inšpektor dal dom strážiť. Nemohol som sa dostať dnu, kým ste neprišli vy, pán Andrews, šerif a chlapci. Vošiel som s vami.
Keď som našiel perly, nemohol som ich len tak potichu vložiť do vrecka, nikomu nič nepovedať a potom ich predať pánu Wonovi. Vrátil som sa sem, a vtedy mi pán Won zatelefonoval. Prečítal si správy o udalostiach a vedel, že som v nepríjemnej situácii. Povedal mi, aby som nastrojil falošnú krádež perál.“
Jupiterova okrúhla tvár prezrádzala uspokojenie.
„Domyslel som si, že to bola fingovaná krádež,“ povedal. „Hneď ako som si uvedomil, že ste sa postarali aj o to, aby sa objavilo strašidlo. Keď mi Bob rozprával do telefónu o tom, ako slečna Greenová videla strašidlo a ako potom ukradli perly, napadlo mi, že máte prsty v obidvoch prípadoch. Len vy a slečna Greenová ste boli hore, keď videla strašidlo, či čo to bolo. Ak niekto spôsobil, že sa strašidlo objavilo, museli ste to byť vy. Ktokoľvek iný bol mimo podozrenia.
A ak ste sa vy pričinili o to, aby sa strašidlo objavilo,“ pokračoval Jupiter a ostatní napäto počúvali, „potom, nech už bol plán akýkoľvek, vy ste stáli za ním a krádež perál bola jeho súčasťou. Preto som sa domnieval, že ste krádež fingovali. Upodozrieval som aj Jensena, pretože ste sa vrátili do domu spolu a on mal kopu času, aby vás zviazal a vrátil sa k Bobovi, Petrovi a Čangovi.
„Áno, tak to bolo,“ skľúčene priznal Harold Carlson. „Mojím pričinením sa strašidlo znovu objavilo v izbe tety Lýdie, aby sa o ňom znovu začalo rozprávať. Potom som vybral z trezoru perly a ukazoval ich chlapcom. Boli sme dohodnutí, že Jensen pribehne so správou,že vo vinohrade videli strašidlo. V skutočnosti nahovorí troch chlapcov, aby predstierali, že ho videli, a aby to roz chýrili. Takto sa mali všetci naši oberači naľakať a odísť.
Vybehol som von a trezor som nechal odomknutý. Keď sme sa my dvaja s Jensenom vrátili, zviazal ma a zobral perly. Dnes mi ich mal dať, ale nestalo sa tak.“
Harold Carlson vyzeral veľmi nahnevaný.
„Povedal mi, že on sám ich predá pánu Wonovi A ja že sa nebudem môcť nikomu sťažovať, pretože by tal vyšla najavo moja účasť na celej záležitosti. Ale ma dostal Skoro celý deň je preč. Mám podozrenie, že šiel s periam do San Franciska.“
„Tak ti treba, Harold,“ prísne zaznel hlas slečny Greenovej. „Konal si ako obyčajný zločinec. Ale o perly teraz nejde. Musíme nájsť chlapcov. Kde sú Čang, Peter a Bob?“
Harold Carlson pokrútil hlavou.
„Neviem.“
„Možno podozrievali Jensena!“ zvolal. „Možno ich chytil, aby ich umlčal!“
Bobov otec nahnevane prikývol. „Táto teória sa mi zdá správna,“ povedal. „Koniec koncov, Jensena niet. Hovoríte, že je preč skoro celý deň.“
„Viem si predstaviť, ako by Jensen mohol ukryť chlapcov,“ vyhlásil Harold Carlson. „Ale ako by mohol ukryť tri kone? Hovorím vám, že tucty ľudí prehľadali celé údolie a časť pustatiny za ním.“
„Keby len* niekto bol zbadal otáznik!“ povedal Jupiter. „Bob a Peter by určite označkovali cestu, keby mohli.“
Všetci pozerali jeden na druhého, keď sa otvorili dvere a Li, stará slúžka, bez zaklopania rýchlo vošla do izby.
„Slečna, je tu šerif,“ povedala. „Má pre vás správu.“
„Našiel chlapcov?“ vykríkla slečna Greenová a vyskočila. Ale starší muž s hviezdou na vyblednutej modrej košeli, ktorý vošiel za Li, pokrútil hlavou.
„Nie, pani,“ ozval sa. „Vy ste ponúkli odmenu každému, kto nájde aspoň jeden otáznik, a tu som priviedol chlapca, ktorý tvrdí, že jeden videl. Volá sa Dom.“
Spoza šerifa sa vynoril malý nesmelý chlapec v ošúchaných nohaviciach a košeli.
„Včera popoludní som videl takúto značku.“ Nakreslil do vzduchu otáznik. „Nevedel som, že to niečo znamená. Šiel som spať. Zobudil som sa na to, ako sa môj otec a bratia rozprávali o odmene päťdesiat dolárov, ktoré slečna Greenová dá prvému, ktorý nájde takú značku. Tak som si spomenul.“
S nádejou pozrel na slečnu Greenovú.
„Dostanem päťdesiat dolárov?“ opýtal sa.
„Áno, chlapče, áno!“ vyhŕkla žena. „Ak hovoríš pravdu. Kde si videl tú značku?“
„V sude. Pri ceste v pustatine,“ povedal chlapec. „Všetci sme sa vybrali prezrieť pustatinu, zbadal som tam sud a pozrel doň. Zbadal som značku, ale nikomu som o tom nič nepovedal, pretože som nevedel, že to niečo znamená.“
„Na pustatine v sude!“ hlas pána Andrewsa znel sklamane. „Neviem si predstaviť, ako nám to môže pomôcť.“
„Myslím, že by sme sa mali ísť na to pozrieť, pane,“ nedočkavo povedal Jupiter. „Môže to byť dôležité.“
„Idem s vami!“ odhodlane vyhlásila slečna Greenová. „Li, prines mi kabát.“
„Aj ja idem,“ povedal Harold Carlson.
„Ty zostaneš tu!“ zahriakla ho žena.
Všetci rýchlo vyšli a nasadli do starej šerif ovej limuzíny. Za desať minút sa dostali na koniec údolia a na pustatinu za ním.
Na opustenom mieste, niekoľko kilometrov od domu, zbadali.vo svetle reflektorov pri ceste dva vínne sudy.
„Tamto!“ povedal Dom a ukázal. „Prvý sud!“
Šerif posvietil baterkou na dva veľké sudy. „To sú staré, opotrebované sudy,“ povedala slečna Greenová. „Víno sa už v nich nedrží. Rada by som vedela, ako sa sem dostali.“ Ale Jupiter, pán Andrews a šerif sa pokúšali nazrieť do suda, na ktorý ukázal Dom. Všetci traja zbadali na dne suda načmáraný kostrbatý otáznik.
Ale jediný Jupiter si všimol, že bol nakreslený zelenou kriedou, a hneď vedel, čo to znamená.
„V tomto sude bol Bob!“ povedal. „Tú značku zanechal ako stopu!“
„Teraz už chápem!“ vykríkla slečna Greenová. „Vínne sudy sú také bežné veci, že nikto si ani nevšimne, keď dva z nich odvážajú na nákladnom aute. Ale chlapcov mohli mať v nich!“
„Preboha!“ zašomral šerif. „To znamená, že ich chytili, čo?“
„Tu ich pravdepodobne vybrali zo sudov a odviezli!“ povedal pán Andrews. „Najpravdepodobnejšie do San Francisca. A, samozrejme, ten chlap Jensen. To znamená, že musíme požiadať políciu v San Francisku, aby po ňom pátrala. Vráťme sa do domu a zavolajme.“
Všetci nastúpili do auta a šerif s ním cúvol, aby sa mohol obrátiť. Reflektory pritom vrhli svetlo na kus papiera, ktorý sa trepotal zachytený v burine pri ceste. Jupiterovi jedinému napadlo, že by to mohlo niečo znamenať. Na veľké naliehanie počkali, kým vyliezol a vzal papier. Keď ho priniesol, všetci si ho začali prezerať pri svetle baterky.
„Je zo zápisníka,“ povedal šerif. „Niečo je na ňom napísané.“
„To je Bobov rukopis!“ vykríkol pán Andrews. „Vyzerá to tak, akoby bol písal potme, ale aj tak by som ho spoznal.“
Bolo tam napísané veľkými kostrbatými písmenami:
39
BAŇA POMOC
???
Pán Andrews sa zamračil. Ale Jupiter bez ťažkostí zistil, čo odkaz znamená. „To napísal Bob,“ povedal napäto. „Oznamuje nám, aby sme ho hľadali niekde v bani.“
„Dobre,“ prikývol šerif, „ale čo znamená to tridsaťdeväť? Tridsaťdeväť kilometrov?“
„Neviem, čo to môže byť,“ priznal sa Jupiter.
„Tridsaťdeväť kilometrov odtiaľ sa nenachádza nijaká baňa,“ povedala slečna Greenová. „Všetky bane sú vo Verdant Valley alebo v kaňone Hashknife. Ani jedna nemá číslo, a chlapi ma ubezpečili, že údolie i kaňon pozorne prezreli.“
Pozerali jeden na druhého hlboko zmätení a znepokojení.
„Bobov odkaz naznačuje, že on, Peter a Čang sú niekde nablízku,“ hovoril Jupiter pomaly. „Sú v nebezpečí. Ale ako ich nájsť?“
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář