Muž s jazvou
Keď hrmot zosúvajúcej sa skalnej lavíny ustal, chlapci sa ocitli v nepriehľadnej tme. Vzduch bol presýtený suchým pieskovým prachom.
„Jupiter,“ ozval sa Peter kašľajúc, „stadiaľto sa jakživ nedostaneme. Sme v pasci! Zadusíme sa!“
„Dýchaj cez vreckovku, kým sa prach neusadí,“ poradil mu Jupiter. Hmatal dookola, kým nenašiel v tme svojho kamaráta. „Žiadne strachy!“ Potľapkal ho po pleci. „Nezadusíme sa. Táto puklina sa tiahne hlboko do úbočia. A ešte je tu dosť vzduchu. Vďaka Dlháňovi Norrisovi máme aspoň baterku.“
„Vďaka Dlháňovi Norrisovi sme v pasci!“ vyhŕkol zlostne Peter. „Počkaj, nech sa mi len dostane do rúk. Vykrútim mu ten jeho tenký krk!“
„Žiaľ, nemôžeme mu dokázať, že kameň na nás zvalil on,“ povedal Jupiter.
Keď zmĺkol, jasný lúč svetla z baterky preťal tmu. Jupiter pomaly pohyboval svetlom a postupne si prezeral priestor, v ktorom boli uväznení. Bola to akási jaskynka, vysoká asi dva metre a široká čosi vyše metra. Smerom dozadu sa prudko zužovala do pukliny. Hoci sa zdalo, že sa tiahne hlboko do úbočia, nedalo sa cez ňu prejsť.
„Náš východ,“ poznamenal Jupiter, „je poriadne zatarasený.“
„Ešte ani v takejto situácii nevieš rozprávať ako človek!“ vyčítal mu Peter. „Prečo nepovieš rovno, že sa nedostaneme von, že sme v pasci!“
„Nebudem predsa tárať, že sa nedostaneme von, keď to presne neviem. To sa ešte len ukáže,“ povedal Jupiter.
„Pomôž mi potlačiť tieto balvany... Keby sa dali pohnúť.“
Ale nedali sa. Obaja chlapci sa celou silou zapreli do zátarasy, no všetko márne. Celí udychčaní na chvíľku prestali, aby si oddýchli.
„Worthington nás iste pôjde hľadať,“ ozval sa Peter mrzuto, „a, samozrejme, že nás nenájde. Potom zavolá políciu a skautov. Prekutajú všetky kopce, ale cez tieto kamene nikto nebude počuť naše volanie. Ak nás vôbec nájdu, bude to niekedy na budúci týždeň. A vtedy už... Čo to robíš?“
Jupiter Jones kľačal na kolenách, svietil si baterkou a uprene sa díval na malú plochu na samom konci jaskynky.
„Vidím v prachu popol z táboráka,“ povedal. „Zrejme niekedy používal túto jaskynku ako útulok nejaký pútnik.“
Načiahol sa, odhrnul z čohosi prach a zdvihol asi pol druha metra dlhú a dosť hrubú palicu, na jednom konci zašpicatenú. Bola obhorená a mala zlomený hrot.
„A tu je palica,“ pokračoval, „na ktorú si nastokával potravu a opekal nad ohňom. To je veľmi cenný objav.“
Peter pochybovačné pozrel na palicu. Musela tu byť už veľmi dlho. Bola stará a vysušená.
„Nie je dosť silná, aby si s ňou mohol odtlačiť kamene,“ povedal, „ak si mal toto na mysli.“
„To veru nie,“ uistil ho Jupiter.
Keď mal Jupiter v hlave dajaký plán, zvyčajne o ňom nehovoril vopred. Bol rád, keď sa jeho zámery uskutočnili prv, ako sa o nich niekto dozvedel. Takže Peter sa nič nepýtal, ani keď mu jeho zavalitý spoločník zvesil z opaska vzácny švajčiarsky nôž s ôsmimi čepeľami. Otvoril najväčšiu čepeľ a začal orezávať obhorený hrot palice.
Zašpicatil palicu a stal si pred stenu z kameňa a zeminy, ktorá ich uväznila. Pozorne osvietil baterkou po kúsku celú plochu zátarasy, vybral si miesto blízko kamennej steny a zasúval hrot palice do zeminy. O chvíľu narazil na prekážku. Vytiahol palicu a zastrčil ju o kúsok ďalej. Potom Jupiter toľko strkal a krútil palicou, až napokon medzi malými kameňmi našiel štrbinu. Po jednej či dvoch minútach sa už palica zasúvala celkom ľahko. Jupiter ju vytiahol. Za palicou sa nahrnulo dnu trochu zeme a chlapci zbadali cez maličkú dierku jasné denné svetlo.
Jupiter sa vrátil k práci; ďalej skúmal stenu z kameňa a zeminy. Z času na čas palica narazila na prekážku, ale nevzdával sa. Vzápätí vytlačil trochu viac zeminy, takže mohli ľahko a bez prekážky vybrať menší kameň celkom pod stropom jaskynky, veľký asi ako futbalová lopta.
„Peter,“ povedal Jupiter spokojne, „ak teraz potlačíš tento kameň na ľavej dolnej strane - musíš ho však tlačiť trochu doprava, a nie rovno dopredu - verím, že moja taktika bude korunovaná úspechom.“
Peter si stal za uvoľnený kameň, napäl všetky sily a potlačil, ako mu radil Jupiter. Prvý raz sa kameň ani nepohol. Potom náhle povolil, vyvalil sa zo steny a padal dolu úbočím. Strhol so sebou celú lavínu kameňov a zeminy a odkryl na samom vrchu vchodu do jaskynky asi polmetrový otvor.
„Jupiter, ty si génius!“ zvolal Peter.
„Prosím ťa,“ bránil sa Jupiter trochu zarazene, „nevrav mi génius. Ja sa iba usilujem vyskúšať, pokiaľ vystačím so svojou vrodenou inteligenciou.“
„Dobre,“ súhlasil Peter, „ale si nás odtiaľto vyslobodil... alebo vyslobodíš, len čo sa preplazíme tou dierou.“
A keď sa napokon dostali von a oprašovali si šaty, vyšší chlapec zhrozene zvolal: „Preboha, ale vyzeráme!“
„Umyjeme a oprášime sa pri niektorej benzínovej pumpe,“ rozhodol Jupiter. „Potom budeme pokračovať v ceste do rezidencie pána Rexa.“
„Ty ešte stále chceš navštíviť pána Rexa?“ spýtal sa Peter, keď Jupiter zamieril dolu po ceste, ktorá bola teraz ešte väčšmi pokrytá kameňmi. Pobrali sa k miestu, kde ich čakal Worthington s autom.
„Veru tak,“ povedal Prvý pátrač. „Už je veľmi neskoro, za vidna by sme sa už nedostali do Strašidelného zámku. Zostáva nám čas iba na návštevu pána Rexa.“
Keď ich Worthington zočil, obrátil sa k nim s výkrikom úľavy.
„Pán Jones!“ zvolal. „Už som sa začínal o vás báť. Vari vás postihla nejaká nehoda?“ spýtal sa, dívajúc sa na ich ušpinené ruky, tváre i šaty.
„Nič vážne,“ odpovedal Jupiter. „Povedzte mi, nevyšli asi pred štyridsiatimi minútami z Čierneho kaňonu dvaja chlapci?“
„Áno, vyšli, ale o niečo skôr, ako vravíte,“ odvetil Worthington, keď nastúpil do auta. „Dvaja mládenci bežali dolu touto cestou, no keď ma zbadali, vyhli sa mi. Vliezli do kríkov pri ceste. Zrejme tam mali ukryté auto, lebo zakrátko stadiaľ vybehol modrý športový voz.“
Peter a Jupiter si vymenili pohľady a pokývali hlavami. Modré športové auto má Dlháň Norris.
„A potom,“ pokračoval Worthington, „som počul rachot padajúcich kameňov. Keď ste sa nevracali, začal som sa strachovať o vašu bezpečnosť. Mám síce príkaz, že nikdy nesmiem spustiť auto z očí, no keby ste sa neboli o chvíľku objavili, bol by som vás šiel hľadať.“
„A rachot padajúcich kameňov ste počuli až po odchode tých dvoch chlapcov?“ spýtal sa Jupiter.
„Pravdaže. Až po odchode,“ odpovedal Worthington. „Kam ideme teraz, pane?“
„Veterné údolie číslo 915,“ povedal Jupiter roztržito. Peter vedel, čo ho mätie. Ak Dlháň Norris a jeho kamarát odišli pred tou skalnou lavínou, kto potom zhodil kamene, ktoré ich uväznili v pukline?
Peter úchytkom pozrel na svojho spoločníka. Jupiter si poťahoval peru a tuho premýšľal.
„Myslím, že sme rozlúštili záhadu, kto zanechal na ceste stopy po pneumatikách,“ poznamenal Jupiter. „Je pravdepodobné, že ich tam zanechal Dlháň Norris. Ale koho sme potom videli v kaňone, keď Dlháň a jeho priateľ utiekli?“
„Bol to akýsi nízky muž,“ povedal Peter. „Rozhodne to však nebolo ani strašidlo, ani prízrak, ani mátoha alebo duch.“
„Veru nie. Ale nech to bol, kto chcel, mal ľudskú podobu,“ súhlasil Jupiter. „Worthington, keď prídeme k benzínovej pumpe, radi by sme sa tam na chvíľku zastavili a trochu sa očistili.“
Keď sa dali do poriadku, vy liezlo ich auto na dlhú strmú serpentínu, vedúcu cez horský hrebeň, a potom sa spustilo do širokého údolia. Odbočilo vpravo a asi po jednom-dvoch kilometroch naďabili na vjazd do Veterného údolia. Spočiatku to bola široká, lákavá cesta, po oboch stranách lemovaná honosnými domami, no ako pokračovala ďalej k horskému hrebeňu, ktorý práve križovali, čoraz väčšmi sa zužovala a kľukatila. Na niektorých miestach boli steny kaňonu takmer úplne kolmé, inde sa našlo pobiede miesto pre maličký zrub alebo menšiu staromódnu chatu.
Veterné údolie pokračovalo ďalej, cesta stúpala čoraz vyššie, zužovala sa, až sa napokon náhle končila pod príkrym skalnatým svahom malou okrúhlou plošinkou, kde sa mohlo obrátiť auto.
„Došli sme na koniec cesty,“ vyhlásil Prvý pátrač. „No nevidím tu nijaké obydlie.“
„Tamto je schránka na listy!“ zvolal Peter. „Je tam napísané Rex - 915. Dom musí byť niekde nablízku.“
Peter a Jupiter vystúpili. Schránka na listy stála vedľa divo rastúceho kríka. Za ním viedol príkry úzky chodníček z kamenných schodov hore do úbočia pomedzi ďalšie kríky a nízke stromy. Pustili sa hore chodníčkom a o pár minút ostalo auto hlboko pod nimi.
Keď potom obišli skupinku kríkov, zočili staromódny španielsky zrub s červenou škridlicovou strechou, skrytý za stenou kaňonu. Na jednej strane zrubu, hneď pri stene kaňonu, stálo niekoľko velikánskych klietok so stovkami dlhochvostých papagájov, ktoré trepotali krídlami, lietali z bidla na bidlo a bez prestania škriekali.
Chlapci zastali a prekvapene pozerali na klietky s nádhernými pestrými vtákmi, keď zrazu začuli za sebou kroky.
Obrátili sa a s úžasom vyvalili oči na chlapa, ktorý sa k nim blížil po chodníku. Bol vysoký a plešivý, oči mu zakrývali veľké čierne okuliare. Na krku mal sinavú jazvu. Tiahla sa mu od ucha takmer k hrudnej kosti. Ozval sa, a jeho hlas znel ako zlovestný šepot.
„Stojte! Nehýbte sa! Ani krok, počujete?“
Stáli ani prikovaní. Blížil sa k nim, zaháňajúc sa veľkou mačetou, ktorú zvieral v ľavej ruke. Jej ostrá čepeľ sa jagala v slnečnom svetle.