Nápad s lebkou
V Rocky Beach sa práve v tej chvíli Jupiter Jones telefonicky zhováral so slečnou Lýdiou Greenovou. „Bob, Peter a Čang zmizli?“
„Jednoducho ich niet!“ Hlas ženy znel hrozne nešťastne. „Vyšli si na koňoch poprezerať údolie a povedali, že budú preč celý deň. My sme tu mali toľko práce so šerifom, novinármi a všeličím možným, že sme si na nich spomenuli až pred večerou.
Potom sme zistili, že v údolí niet po nich ani stopy. Dokonca ešte ani ich kone sme nenašli.“
Vtedy akoby Jupiter o vi úplne vypol mozog. Zmohol sa len na bezradnú otázku: „Ale kde by mohli byť?“
„Myslíme si, že sú v baniach,“ povedala slečna Greenová. „Tu pod vrchom je celá sieť starých baní, z ktorých časť teraz používame ako pivnice na víno. Čang im to asi chcel poukazovať. Už sme rozoslali chlapov, aby prezreli bane.“
Jupiter si poťahoval peru. Mozog mu znovu začal fungovať. Strašidelné perly zmizli. A teraz i jeho priatelia a Čang. Možno to spolu nesúviselo, ale mal podozrenie, že asi áno. Rýchlo rozmýšľal. Bolo treba niečo robiť.
„Poslali ste za nimi všetkých chlapov, čo máte?“ opýtal sa.
„Samozrejme,“ odvetila slečna Greenová. „Všetkých, čo pracovali vo viniciach - tých, ktorí nás neopustili - robotníkov z lisovni a dokonca i služobníctvo. Prehľadávame bane, v ktorých sú sudy s vínom. Aj na pustatinu za Verdant Valley sme poslali mužov, či si chlapci náhodou nevyšli ta.“
„Povedzte im, aby hľadali otázniky,“ povedal Jupiter. Ako poznal svojich priateľov, vedel, že sa budú usilovať zanechať nejako znamenie Troch pátračov, nech by už boli kdekoľvek.
„Otázniky?“ Slečnu Greenovú to zmiatlo.
„Opytovacie znamienka,“ povedal Jupiter. „Pravdepodobne nakreslené kriedou. Nech vám hneď oznámia, ak niekto nájde jeden alebo viac otáznikov.“
„Ale ja tomu nerozumiem!“ beznádejne povedala slečna Greenová.
„Cez telefón sa to nedá vysvetliť. Chystám sa k vám. Môžete poslať auto, aby nás čakalo na letisku? Privediem aj otca Boba Andrewsa. Viem, že pôjde.“
„Áno …áno.“ Žene sa zachvel hlas. „Prirodzene. Och, dúfam, že sa im nič nestalo.“
Jupiter jej poďakoval a zložil. Potom zavolal Bobovmu otcovi, ktorého to veľmi prekvapilo. Dohodli sa, že sa stretnú na letisku. Jupiter rýchlo vyšiel von a povedal Konrádovi, aby nasledujúci deň dal dobrý pozor na zberňu a aby ho na malom nákladnom aute hneď zaviezol na letisko.
Jupiter tuho rozmýšľal, ale nijako mu to nevychádzalo. Pochyboval, že by Bob, Peter a Čang len tak zablúdili v baniach a že by ich tak ľahko našli.
A nemýlil sa. O niečo neskôr sa Bob a Čang dostali do rúk chlapov, ktorí prehľadávali bane na druhej strane hrebeňa, bližšie k Verdant Valley, a tí ich odviezli tak, že nikto nič nevidel a netušil. Nevidel preto, lebo ich dali do veľkých vínnych sudov. A vínne sudy boli vo vinohrade takou bežnou vecou, že im nikto nevenoval pozornosť, ani keď ich vyložili na nákladné auto a odviezli preč.
Tak sa nakoniec Bob a Čang dostali do rúk svojho prenasledovateľa, ktorý ich viezol na neznáme miesto. A Peter, u ktorého ostali neuveriteľne cenné strašidelné perly, putoval štôlňami na druhej strane Hrdla, kde nikoho nebolo,
pretože nikto okrem Jensena a jeho prisluhovačov nevedel, že chlapci prešli cez hrebeň do kaňonu Hashknife, alebo že sa dá z baní na druhej strane prejsť do pivnice, kde sú uskladnené sudy s vínom.
Hneď ako si Peter uvedomil, že B oba a Čanga musel niekto čakať na druhom konci Hrdla, vracal sa potme späť a napäto dával pozor, či nejde niekto za ním cez Hrdlo.
Ale nezjavilo sa svetlo. Peter sa domyslel, že jeho priateľov chytili chlapi, ktorí boli príliš veľkí na to, aby sa odvážili prejsť Hrdlom. To znamenalo, že sa za ním nepustia, iba ak by sa našiel niekto taký malý, že by sa prešmykol úzkou štrbinou v skale.
Pretože Peter nemohol zostať dnu a čakať, nezostávalo mu nič inšie, než sa vrátiť podľa značiek späť do kaňonu Hashknife a skrývať sa medzi skalami do nasledujúceho rána. Chlapi ich budú určite dovtedy hľadať, a Bobovi a Čangovi pomôže najlepšie tak, že sa nedá chytiť a vyrozpráva všetko, čo vie.
Presvedčil sa, či má starú baterku so strašidelnými perlami za opaskom, potom si vrúcne želal, aby mu jeho dobrá baterka vydržala, a pustil sa späť cestou, ktorou prišli.
Teraz sa vyplatilo Bobovo naliehanie, aby si cestu značkovali. Po malých chvíľach hľadania nachádzal na skalách jeden po druhom otázniky, nakreslené zelenou kriedou. Šípky, ktorými Bob chcel popliesť možných prenasledovateľov, si nevšímal.
No i tak raz zablúdil. Keď ich Čang zaviedol do štôlne, ktorá bola na konci zasypaná, Bob ju označil ako správnu cestu a Peter šiel teraz po týchto značkách. Ocitol sa v uzavretej chodbe zatarasenej hŕbou skál a bielymi kosťami oslíka, ktorého tam zasypalo.
Peter sa už chcel vrátiť, keď mu zrazu niečo prišlo na um. Má si perly ponechať? Mohli by ho chytiť. A keby perly pri sebe nemal, tak by sa ich ani Jensen nemohol zmocniť.
Rýchlo rozmýšľal. Schovať perly pod skalu by mohlo byť nebezpečné. Všetky skaly sú rovnaké, a keby si skalu označil, povedzme modrou kriedou, značku by mohli nájsť. Keby tu len bolo niečo zvláštne, čo by si nikto nevšimol…
Svetlo dopadlo na bielu lebku osla. To je ono. Niečo také prirodzené, že si to nikto nevšimne, a on to vždy bude môcť nájsť.
Trvalo mu to len chvíľu, kým vytiahol zo starej baterky strašidelné perly, zabalené v hodvábnom papieri. Vopchal ich do prázdnej lebky, ktorú položil presne tak, ako bola predtým. Teraz už mohol perly ľahko nájsť.
Pustil sa späť, aby sa znovu dostal na správnu stopu. Keď postál na mieste, kde sa križovali tri štôlne, prišla mu na um ďalšia myšlienka. Nemalo nijaký význam vliecť so sebou prázdnu baterku v látkovom puzdre. Nevedel, prečo mu to napadlo, ale rozhodol sa vložiť do nej skalky a ukryť ju. Niečo mu nahováralo, že by sa mohla zísť ako vnadidlo, keby ho chytili.
Položil do vreckovky zopár skaliek, vopchal ju do puzdra, a potom spustil baterku za jednu skalu. O niekoľko centimetrov ďalej starostlivo poukladal niekoľko skaliek tak, aby keď sa na ne človek prizrie, tvorili šípku smerujúcu na veľkú skalu. Takto by mohol rozpoznať skalu, ak by bolo niekedy treba.
Keď to urobil, rýchlo pokračoval v ceste nazad, až sa dostal k veľmi nízkemu miestu, cez ktoré sa museli preplaziť po bruchu.
Bol už pod zemou pekných pár hodín, už mal veru dosť tej tmy a začínal byť aj hladný. Ale ponáhľať sa nemohol. Ľahko by sa mohol zaseknúť, možno i navždy. Jediné, čo mohol urobiť, bolo liezť pomaly a pokojne cez toto tesné miesto.
Baterku za opaskom si posunul nabok, aby mu nezavádzala, kľakol si, potom si ľahol na brucho a začal sa posúvať centimeter po centimetri.
V jednom okamihu rovno pred neho spadla malá skala, ktorá ho skoro zasiahla. Bola to hrozná chvíľa, keď so strachom očakával, či sa nezrúti celá povala nad ním. Ako tak ležal natiahnutý na zemi, cítil nepatrné chvenie zeme. Ležal bez dychu a čakal, kedy sa všetko zrúti, ale nič také sa nestalo. Slabé chvenie sa skončilo. Natiahol ruku a odsunul skalu nabok.
Uľahčené si vydýchol a chvíľu mu trvalo, kým sa vzchopil. Veľmi dobre vedel, čo sa stalo. Niekde bolo slabé zemetrasenie, následkom ktorého tento kopec pocítil vzdialené chvenie.
Peter, ako každý človek v Kalifornii, vedel, že pod západnou Kaliforniou sa tiahne známa puklina San Andreas - obrovská trhlina v zemskej kôre. Táto puklina spôsobila známe zemetrasenie v San Francisku roku 1906. Roku 1964 spôsobila veľké zemetrasenie na Aljaške, keď sa zem na niektorých miestach zdvihla alebo klesla aj o vyše deväť metrov. Každý rok spôsobuje stovky malých záchvevov, z ktorých niektoré sú také nepatrné, že ich zachytia len prístroje.
To, čo pocítil Peter, bolo len celkom slabé zachvenie zeme, ktoré sa šírilo zemským povrchom po celej dĺžke známej pukliny. Našťastie, spôsobilo mu len párminútovú úzkosť. Niekde inde malo väčšie následky, ale Peter o tom nemohol vedieť.
Ťažko dýchajúc, prekonal zvyšok cesty, až sa konečne mohol postaviť. Potom rýchlo, ako len vládal, sledoval Bobové značky do jaskyne, cez ktorú vošli do baní.
Jaskyňa bola prázdna. Všade bolo ticho. Pred vchodom do jaskyne bola tma ako v rohu.
Peter prechádzal pomaly jaskyňou a za každým krokom zastal a načúval. Nič nebolo počuť. Baterku nemal zažatú, takže rozoznal východ z jaskyne ako svetlejšiu škvrnu v tme.
Krok za krokom sa približoval k východu. Znovu zastal a načúval, ale bolo ticho. Pomaličky vychádzal von a znovu sa presviedčal, že vchod do jaskyne neobjavili.
Keď už bol celkom vonku, chvíľu postál, aby mu zrak privykol na slabé svetlo hviezdnatej noci.
A vtedy niekto vyskočil spoza skál pri vchode.
Oblapili ho silné ramená a veľká ruka mu zapchala ústa.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář