Od ducha k duchovi
Ich zavalitý spoločník na nich pozrel, ako keby vedeli, o čom hovorí. Ale Peter a Bob nemali ani poňatia, čo to znamená.
„Čo je to ,Od ducha k duchovi'?“ opýtali sa obidvaja odrazu.
„To je spôsob, ako získať informácie od tisícok chlapcov bez priameho styku s nimi. Väčšina chlapcov, s ktorými nadviažeme spojenie, nás nebude poznať a ani my ich neuvidíme. Budú to pre nás len hlasy v telefóne. Budeme ich nazývať ,duchovia'. Keď sa budeme rozprávať o týchto neznámych informátoroch ako o ,duchoch',“ zakončil Jupiter, „nikto kto nás počuje, nebude vedieť, o čom sa rozprávame. To bude naše tajomstvo.“
„No, to nie je zlé,“ súhlasil Peter.
„A ešte jedna poznámka,“ povedal Jupiter. „Ak by bolo potrebné, môj plán by sa mohol použiť na nadviazanie stykov s chlapcami odtiaľto až po Atlantický oceán. Tak by vzniklo spojenie ,Od brehu k brehu'. Ale tento názov už raz v minulosti používali v rozhlase a v televízii. Ja chcem byť odlišný. A preto náš spôsob sa bude volať ,Od ducha k duchovi'.“
„Keď si na to prišiel ty, myslím, že to môžeš nazvať, ako chceš,“ povedal Peter.
„Jasné,“ súhlasil Bob. „Ale na čom sa vlastne zakladá ten tvoj spôsob?“
„Robí sa to veľmi jednoducho. Koľko máš na okolí priateľov, Bob?“
„No, myslím, asi desať alebo dvanásť,“ odvetil Bob. „Prečo?“
„O chvíľu uvidíš. Peter, koľko priateľov máš ty, ale iných ako Bob?“
„Šesť alebo sedem,“ povedal Peter. „Načo ti to je?“
„O chvíľu uvidíte. Ja mám štyroch, alebo piatich priateľov iných ako vy. A teraz, Peter, mohol by si znovu opísať auto pána Claudiusa? Bob, ty to zapisuj.“
„Dvojdverový športový model ranger, čierna farba,“ povedal Peter. „Červené kožené poťahy. Skoro nový. Má kalifornské číslo, ktoré sa končí trinástkou.“
Bob si to zapísal. Jupiter dodal: „Vodič, ktorý sa volá pán Claudius, je dosť tučný a má veľmi silné okuliare. Myslím, že to je všetko. Teraz musíme začať pracovať.
Budeme postupovať takto: Najprv ja zavolám piatim priateľom a opýtam sa ich, či nevideli čierny ranger. Predpokladám, že nevideli, preto ich požiadam, aby zavolali piatim priateľom, dali im opis a požiadali ich, aby zavolali ďalším piatim. Tí obratom zavolajú ďalším piatim a tak ďalej, až kým sa nedozvieme, čo sme chceli. Každý zavolaný dostane naše telefónne číslo. Každý, kto nám pomôže poskytnúť informácie o aute, nech nám zavolá zajtra ráno o desiatej. Je vám teraz postup jasný?“
„Pánabeka!“ zvolal Bob. „Jupiter, to je úžasné!“
„Fantastické!“ nadchol sa Peter. „Do rána bude každý chlapec v južnej Kalifornii hľadať ten čierny ranger.“
„Ak bude treba,“ povedal Jupiter. „No prv ako začneme, vidí niektorý z vás v pláne nejaké nedostatky?“
„Nemali by sme ponúknuť odmenu?“ opýtal sa Peter. „Za informácie sa zvykne ponúkať odmena.“
„Správne,“ povedal Bob. „To vzbudí v každom ešte väčší záujem.“
„Výborná pripomienka.“ Jupiter sa zamyslel. „Ale čo môžeme ponúknuť? O peniazoch nemôže byť ani reči.“
„A čo keby sme ponúkli jazdu v rolls-royce?“ navrhol Peter. „Každý chlapec, ktorý má rád autá, by sa rád povozil v pozlátenom rolls-royce. A mohli by sme mu dovoliť zatelefonovať z auta niektorým svojim priateľom, aby sa im pochválil.“
„Myslím, že je to dobrý nápad,“ súhlasil Jupiter. „Bob, ty čo navrhuješ?“
„Chcel som povedať,“ pridal sa Bob, „že by sme mohli dovoliť prvému, ktorý nám poskytne informácie, aby si vybral niečo v zberni. Veď priemerný chalan by si mohol nájsť na tomto dvore tucet vecí, ktoré by sa mu zišli.“
„Správne,“ súhlasil Peter. „Nepoznám nikoho, kto by sa nepotešil, keby si mohol vybrať niečo z týchto nádherných starých vecí, ktoré sem naznášal tvoj strýko Titus, Jupiter.“
„Ale to haraburdie nie je naše,“ povedal Jupiter so zvrašteným čelom. „A nemôžeme rozdávať niečo, čo nám nepatrí.“
Chvíľu to všetkých trápilo. Peter si však spomenul, že pán Jones im bol niečo dlžný za to, že pomáhali pri oprave vecí, ktoré potom mohol znovu predať. Zrátali to - všetci traja by mali dostať spolu 25 dolárov a 13 centov. Dohodli sa teda, že ako odmenu za informáciu ponúknu jazdu v pozlátenom rolls-royce a hocičo zo zberne v hodnote do 25 dolárov a 13 centov.
Keď to takto vyriešili, pustili sa do telefonovania. Jupiter zavolal piatim priateľom. Ani jeden z nich nevidel čierne auto, ale všetci súhlasili, že zavolajú ďalším piatim a pošlú opis auta ďalej.
Len čo Jupiter dotelefonoval, ponáhľal sa Tunelom č. 2, ktorý bol ich hlavným vchodom i východom, poumývať obloky tete Matilde.
Potom telefonoval Peter a po ňom Bob. Nebolo treba veľa vysvetľovania. Každý chlapec, s ktorým sa rozprávali, hneď pochopil a lichotilo mu, že je zapojený do dôležitého pátrania.
Ešte ani nedotelefonovali, a Bob i Peter už vedeli, že prví, s ktorými sa rozprávali, šíria odkaz ďalej.
Bob ostal v Hlavnom stane a prepisoval svoje doterajšie poznámky o prípade. Keď o hodinu prišiel domov, jeho matka práve zavesila slúchadlo so zmäteným výrazom v tvári.
„Toto teda nechápem,“ povedala. „Jednoducho nechápem.“
„Čo sa stalo, mama?“ opýtal sa Bob.
„Pokúšala som sa zavolať ženám, ktoré mi majú prísť pomôcť pripraviť slávnostnú večeru. Vytočila som už dvanásť čísel, a predstav si, všetky linky sú obsadené.“
Bob preglgol. Tušil, čo za tým väzí.
„Majú všetky chlapcov v mojom veku?“ opýtal sa.
„Áno. Nebola by som prekvapená, keby boli obsadené tri alebo štyri linky. Ale, preboha, dvanásť naraz? No, skúsim ešte zavolať pani Garretovú.“
„Myslím, že sa tam ľahšie dovoláš, ak chvíľu počkáš,“ povedal Bob. „Niečo asi nie je v poriadku.“
„I ja si to myslím,“ odvetila, stále nechápavo hľadiac na telefón. Bob išiel hore do svojej izby.
Tam si sadol a počítal. Trikrát päť, toľkokrát volali osobne, je pätnásť. Ak všetci pätnásti zavolali ďalším piatim priateľom, to by bolo sedemdesiatpäť. Päťkrát sedemdesiatpäť je tristosedemdesiatpäť, a ešte krát päť, to je tisíc osemstosedemdesiatpäť, krát päť je...
Bob sa zahľadel na výpočty a zahvízdal. Niet divu, že telefóny boli obsadené. Ani sám Jupiter si neuvedomil dosah svojho nápadu. Jeho metóda, to bol hotový dynamit!
Keďže odkaz bol krátky, nebude dlho trvať, kým sa rozšíri. Vedel, že všetko bude čoskoro v poriadku, a tak si začal prezerať svoje poznámky o Záhade zajakavého papagája, ako to sám nazval.
Čosi mu však nedalo pokoja. Možno to bolo veľmi jednoduché, ale nevedel to zaradiť. Nebola to otázka, prečo tučný muž ukradol papagája - všetci sa zhodli v tom, že to je záhada a že budú musieť čakať, ako sa to ďalej vyvinie. Záhadou však bolo, prečo by niekto učil papagája zajakať sa. Bolo jasné, že Billyho Shakespeara, ako upozornil Jupiter, naučili hovoriť: ,L-len dva-dva-dva me-mesiace mŕtvy! Ani nie!', pretože nie je možné, aby sa papagáj zajakal náhodou. Teda...
Pri tomto bode ležal v posteli a zaspával. Ale asi o polnoci sa zobudil a v tichu sa mu zdalo, akoby počul hlas, spievajúci mu do ucha: ,Malá Bo-Peep stratila svoju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom.' Toto hovorila Malá Bo-Peep, ako im oznámila slečna Waggonerová.
Lenže text, okrem tajuplného návrhu obrátiť sa na Sherlocka Holmesa, bol nesprávny. Správny text z rečňovaniek Matka hus ako si ho Bob pamätal, znel: „Malá Bo-Peep stratila svoje ovečky a nevie ich nájsť.“
No papagáj, ktorý sa volal Bo-Peep, nehovoril ich, ale ju.
Bob akosi cítil, že Jupiter tomu bude prikladať veľký význam.
„Hm,“ Jupiterova okrúhla tvár prezrádzala hlboké sústredenie. „Máš pravdu, Bob. Slečna Waggonerová určite vyhlásila, že papagáj hovoril: ,...nevie ju nájsť.' Samozrejme, slovo ,ovca' má v angličtine rovnaký tvar v jednotnom aj množnom čísle. Teda aj ju aj ich je správne. Jednako...“
„Prosím ťa, nemohol by si sa vyjadrovať normálnejšie?“ povzdychol si Peter. „Čo to znamená?“
* * *
Ráno sa traja chlapci zišli v Hlavnom stane. Bolo niekoľko minút pred desiatou hodinou, čas, kedy sa mali ukázať výsledky ich akcie ,Od ducha k duchovi', ktorú predošlú noc rozbehli. Zatiaľ rozoberali Bôbov objav.
„Pravdaže,“ dodal Bob, „mohla by to byť len náhodná chyba. Angličan, ktorý učil papagája, si nezapamätal text správne.“
„Mýliš sa,“ povedal Jupiter. „Billy Shakespeare sa zajakal. To by sa mohlo nazvať chybou. Malá Bo-Peep nesprávne cituje svoj text z Matky husi. To sú už dve chyby.“
„To je tak veľa, dve?“ netrpezlivo sa opýtal Peter. „Ja urobím v školskej úlohe zakaždým oveľa viac chýb ako dve.“
„Celkom správne,“ súhlasil Jupiter, „ale v tomto prípade sme presvedčení, že obidva papagáje naučil hovoriť veľmi vzdelaný Angličan. Jedna chyba by mohla byť náhodná. Ale dve chyby naznačujú nejaký zámer.“
„Zámer?“ Peter sa tváril nechápavo, a Bob sa mu vôbec nečudoval. Nebolo vždy ľahké sledovať myslenie Jupitera Jonesa. Mal rozum ako britva.
„Ty si myslíš, že papagája možno takisto naučiť hovoriť niečo správne, ako aj nesprávne?“ uvažoval Bob. „A že teda existuje nejaký zvláštny dôvod, prečo sa Billy Shakespeare zajaká a Malá Bo-Peep hovorí len o jednej ovečke?“
„Presne tak,“ povedal Jupiter. „Predovšetkým, záhadné je to, prečo pán Claudius chodí kradnúť papagáje. Ďalšou záhadou je, prečo vlastne naučili papagáje hovoriť nesprávne.“
„Nerozumiem tomu,“ pokrútil Bob hlavou. „Načo by kto učil papagája také veci. Väčšina ľudí je spokojná, ak papagáj vie povedať: ,Polly chce keks.'“
„Pátraním sa záhada stáva tajomnejšou,“ odvetil Jupiter. Jeho tvár mala výraz naozajstného uspokojenia, ktorý nadobúdala len vtedy, keď vedel, že má dobrý, ťažký problém, niečo, do čoho sa oddá zahryznúť.
„Učiť papagája vyžadovalo veľkú trpezlivosť,“ pokračoval. „Ktokoľvek to urobil, urobil to s nejakým zámerom. Nevieme, čo to bol za zámer. Ale podozrievam pána Claudiusa, že on to vie, a preto ukradol obidva papagáje.“
„Pána!“ zvolal Bob. „Možno sú v tom zapletené ešte aj iné papagáje, nielen Billy a Malá Bo-Peep. Spomínate si na toho, ktorého sa podomovému obchodníkovi nepodarilo predať, volal sa Čierna Brada, a aký bol pán Claudius rozrušený, keď o ňom počul?“
„Dosť už!“ zaúpel Peter. „Máme dosť oštary s dvoma papagájmi, pomyslite si, čo bude s nami, keď ich bude viac!“
Za normálnych okolností by sa boli zasmiali. Ale práve v tej chvíli zazvonil telefón. Jupiter ho schmatol, ako keby mu mohol utiecť.
„Haló, tu Jupiter Jones,“ ohlásil sa. „Áno, správne, ja hľadám informácie o... Naozaj? Najprv mi povedz, či malo číslo, ktoré sa končilo trinástkou...! Á, nemalo...? Žiaľ, to nie je to auto, ktorému sa chceme dostať na stopu. Ale aj tak ti ďakujem.“
Sklamane zložil.
„Chlapec z Hollywoodu,“ povedal. „Ale číslo bolo nesprávne.“
Znovu sa ozval telefón. Tentoraz priložil slúchadlo k zosilňovaču, ktorý sám zhotovil, aby aj ostatní mohli počuť rozhovor. Bol to chlapec zo Santa Moniky, ktorý videl minulú noc čierny ranger zaparkovaný vonku pred reštauráciou. Ale odišla v ňom mladá dvojica a auto bolo už dosť ojazdené. Opäť nesprávne auto.
Vcelku mali ešte osem telefonátov. Jupiter sa každého, kto volal, v krátkosti povypytoval, ale zakaždým to bolo nepravé auto.
Jeho metóda ,Od ducha k duchovi' teda nevyšla. Stále ešte nemali stopu, ktorá by ich zaviedla k pánu Claudiusovi.