Ra-Orkonova kliatba
„Ako si vedel o liste pána Hitchcocka, v ktorom nám oznamuje prípad profesora Yarborougha a jeho šepkajúcej múmie?“ pýtal sa Peter o pol hodiny neskôr, už vari po piaty raz. Jupiter Jones si vzdychol. „Ak mi neveríte, že viem čítať myšlienky, budete musieť na to prísť sami. Použite svoje deduktívne schopnosti. Keď som vstúpil do Hlavného stanu, veľmi pozoruhodným spôsobom ste prišli na môj defekt. Tak sa nedajte rušiť a jednoducho pokračujte v dedukovaní, keď vám to už tak dobre ide.“
Po takejto odpovedi sa Peter sklamane odmlčal. Bob sa iba uškrnul. Jupiter ich zase tromfol. Keď bude mať dobrú náladu, povie im aj sám od seba, ako sa mu to podarilo. Nateraz bol Bob rád, že sa idú pustiť do niečoho, čo môže byť - a čo potom aj naozaj bolo - poriadne záhadné a strašné a čo by vedelo priviesť do pomykova každého pátrača. Traja chlapci sa usalašili na zadnom sedadle veľkého starého rolls-roycea, ktorý im nateraz slúžil ako dopravný prostriedok a pomáhal im prekonávať veľké vzdialenosti, prevládajúce v južnej Kalifornii. Sedan sa hladko kĺzal pomedzi kopce, ktoré oddeľovali Rocky Beach od severnej časti Hollywoodu.
„Jupiter,“ povedal Bob, pôžitkársky sa rozťahujúc. „Čo budeme robiť, keď nám vyprší tridsaťdňová lehota na auto? Už sme ho použili štrnásťkrát.“
„Pätnásť, chlapče,“ opravil ho Worthington, vysoký vzpriamený Angličan, ktorý sedel vpredu a šoféroval. Medzi ním a chlapcami vzniklo úprimné priateľstvo. „Pravda, aj s dneškom. Budú mi chýbať naše malé dobrodružstvá, keď vás nebudem voziť.“
„Ostáva nám už len pätnásť dní,“ vzdychol Peter.
„Dva a dva býva niekedy päť,“ povedal Jupiter tajnostkársky. „A pätnásť a pätnásť nemusí byť vždy tridsať. Zastavte tu, Worthington, prosím.“ Auto zastavilo niekoľko metrov poniže hrebeňa jedného z mnohých kopcov, ktoré obklopujú Hollywood. Z hlavnej cesty odbočoval chodník vedúci k domu. Po oboch stranách chodníka stáli veľké kamenné stĺpy. Na jednom z nich bol kovový štítok s menom profesora Yarborougha.
Chodník viedol dolu úbočím k rozsiahlej usadlosti. Pomedzi stromy a krovie presvitala červená strecha vily, postavenej v starom španielskom štýle. Za domom svah klesal prudko dolu a potom sa opäť dvíhal k ďalšiemu hrebeňu. Na náprotivnej strane úbočia stálo niekoľko domov, postavených terasovite v rozličnej výške.
„Tu musí bývať profesor Yarborough,“ povedal Jupiter ostatným. „Telefonoval som s ním, takže nás očakáva. Zaparkujte pred domom, Worthington, a my sa pôjdeme predstaviť. Neviem sa dočkať, kedy už uvidím tú múmiu. Možno nám niečo povie!“
„Radšej nie,“ zamrmlal Peter. „Netúžim byť v jednej miestnosti s múmiou, ktorá rozpráva. Ja osobne sa veru profesorovi nedivím, že je z toho celý preč.“
Profesor Yarborough bol v tej chvíli naozaj celý nesvoj. Sedel v kresle na terase a sŕkal horúcu polievku, ktorú mu práve priniesol Wilkins. „Povedzte, Wilkins,“ spýtal sa dychtivo, „počúvali ste včera v noci, ako som vám prikázal?“
„Áno, pane,“ odvetil komorník. „Zostal som v izbe s Ra-Orkonom, až kým sa celkom nezotmelo. Raz sa mi zdalo, že niečo počujem ...“
„Naozaj? Pokračujte!“
„Ale nakoniec som musel uznať, že sa mi to iba zdalo.“ Wilkins zobral prázdny tanier a podal pánovi obrúsok. Profesor Yarborough si utrel ústa.
„Viete, čo sa mi stalo, Wilkins? Z ničoho nič som sa uprostred noci zobudil na prudké búšenie srdca. Táto záhada ma ničí.“
„Aj mňa celá vec veľmi rozrušila, pane. Myslím, že...“
„Čo si myslíte? Tak hovorte predsa, Wilkins!“
„Práve som sa vás chcel opýtať, pane, či nepomýšľate vrátiť Ra-Orkona egyptskej vláde. Potom by ste sa oslobodili od toho napätia.“
„Nie!“ odvetil tvrdohlavo profesor. „Je v tom veľa vecí, ktorým nerozumiem, a nevzdám sa, kým sa nedozviem, čo to všetko znamená. Myslím, že čoskoro dostanem pomoc.“
„Detektíva, pane? Myslel som si, že nechcete, aby sa polícia niečo dozvedela.“
„Sú to detektívi, ktorých mi odporúčal môj priateľ Alfréd Hitchcock, ale nie sú od polície.“ Prerušil ho príjemný zvuk zvončeka. „To by mohli byť oni. Ponáhľajte sa, Wilkins, a priveďte ich sem.“
„K službám, pane.“ Komorník vošiel do domu a vrátil sa na terasu s tromi chlapcami. Jeden bol územčistý a čiernovlasý, druhý vysoký a svalnatý a tretí slabší, v okuliaroch, trochu pokrivkával na nohu, na ktorej mal podporný prístroj . Profesor sa zamračil. Jupiter Jones to zbadal a hneď vedel, koľko bije. Profesor Yarborough zrejme očakával, že budú starší.
Jupiter sa vypäl, vystrčil bradu a vytiahol z vrecka navštívenku. Profesor sa za ňou automaticky načiahol. Na navštívenke bolo napísané:
TRAJA PÁTRAČI
VYPÁTRAME VŠETKO
? ? ?
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews
Profesor sa ich opýtal to, čo sa pýtal skoro každý. „Načo sú tie otázniky? Zdá sa, že značia pochybnosť o vašich schopnostiach.“
Bob a Peter sa iba usmievali popod fúzy. To s tými otáznikmi bol Jupiterov nápad. Otáznik bol ich tajný symbol. Keď niektorý z nich chcel oznámiť ostatným, že niekde bol, nakreslil tam kriedou otáznik. Jupiter používal bielu kriedu, Bob zelenú a Peter modrú, takže vždy vedeli, kto nechal odkaz.
„Otáznik,“ začal Jupiter a nasadil tón dospelého človeka, „inak známy ako opytovacie znamienko, je univerzálnym symbolom nezodpovedanej otázky, nevyriešenej hádanky či nevysvetleného tajomstva. Preto sa stal našou firemnou značkou. Pustíme sa do riešenia hocijakej záhady, akú pre nás máte. Nemôžeme síce zaručiť úspech, ale urobíme, čo bude v našich silách.“
„Hm,“ muž v kresle zamyslene obrátil navštívenku v ruke. „Keby ste neboli urobili tú poslednú poznámku, bol by som Wilkinsovi prikázal, aby vám ukázal dvere. Viem veľmi dobre, že nikto, ani pri najväčšej snahe, nemôže zaručiť úspech. Ale ozajstné úsilie býva často korunované úspechom.“ Odmlčal sa a chvíľu si ich obzeral. Nakoniec prikývol. „Poslal vás Alfréd Hitchcock. Na jeho úsudok sa môžem spoľahnúť. Z istých dôvodov sa nemôžem obrátiť na políciu. Ani súkromného detektíva nemôžem požiadať o pomoc, pretože by si myslel, že mi straší vo veži. Tak tomu hovoríte, však? Moji kolegovia by ma iba tajne ľutovali a šepkali by si, že som starý a senilný. Ale traja šikovní chlapci bez predsudkov... Áno, začínam mať pocit, že ak mi niekto pomôže dostať sa veci na koreň, tak to budete vy.“ Vstal z kresla a zamieril do ľavého krídla domu. „Poďte so mnou. Zoznámim vás s Ra-Orkonom, a hneď môžeme začať.“
Jupiter šiel za ním, Bob a Peter sa tiež pohli, ale zastavila ich Wilkinsova ruka. Celý sa triasol a na tvári mal napätý a vystrašený výraz. „Chlapci, skôr než sa začnete zapodievať tou múmiou, mali by ste niečo vedieť.“
„Čo?“ spýtal sa Peter zamračene.
„Je na nej kliatba,“ Wilkins stíšil hlas. „Podľa tej kliatby každý, kto vstúpi do hrobky a vyruší Ra-Orkona, zahynie. V priebehu mnohých rokov sa kliatba vyplnila a skoro všetci členovia pôvodnej expedície zahynuli nečakane a nešťastnou náhodou. Profesor nechce o tom ani počuť. Nepripúšťa nič, čo nie je vedecké. Doteraz mal pokoj, ale odkedy je múmia v dome - bojím sa. Bojím sa o neho i o seba. A o vás, chlapci, tiež, ak sa do toho zapletiete.“
Hľadeli na neho s prekvapením. Wilkins bol veľmi vzrušený. Určite hovoril úprimne. Vtedy sa Jupiter otočil. „Tak poďte. Na čo čakáte?“
Ponáhľali sa za ním a cez sklené balkónové dvere vstúpili do veľkej miestnosti, v ktorej bolo múzeum. Profesor kráčal priamo k drevenému sarkofágu. Zdvihol vrchnák a povedal: „To je Ra-Orkon. A ja dúfam, pevne dúfam, že mi pomôžete zistiť, čo mi chce povedať.“
Ako mahagón hnedý Ra-Orkon pokojne odpočíval na svojom lôžku. Oči mal zatvorené ako obyčajne, ale zdalo sa, že ich môže kedykoľvek otvoriť. Jupiter si prezeral múmiu s dychtivým záujmom profesionála. Ale Bobovi a Petrovi veru nebolo všetko jedno. Nie že by pohľad na múmiu bol nepríjemný. Ale tá predstava! Strašné čo len pomyslieť, že by múmia mohla šepkať. A k tomu ešte kliatba...
Bob pozrel na Petra. Vyzeral nešťastne. „Pánabeka!“ zašepkal Peter. „Tentoraz nás Jupiter naozaj do niečoho namočí!“
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář