Šialená jazda
Kobyla uháňala medzi radmi viniča rovno k skalnatému úbočiu, ktoré tvorilo zapadnú stenu údolia. Peter, ktorý sa ledva udržal v sedle, zbadal úzky, nie príliš strmý chodník, ktorý viedol hore úbočím.
Vyplašený kôň si automaticky vybral chodník a cvalom sa pustil do vrchu. Na úbočí spomalil, ako Peter dúfal, takže sa mohol lepšie posadiť a nehrozilo mu už také nebezpečenstvo, že vypadne zo sedla.
Odvážil sa obzrieť. Pán Jensen naskočil do džípu a pustil sa za ním. Malé auto, ktoré sa rútilo cez polia, muselo zastať na mieste, odkiaľ viedol úzky chodník hore úbočím. Jensen vyskočil a pohrozil Petrovi päsťou.
Peter zbadal Boba a Čanga. Keď videli jeho splašenú kobylu, ihneď sa rozbehli ku svojim koňom, vysadli na ne a pustili sa za ním. Vyhli sa pánu Jensenovi a džípu a pustili sa hore chodníkom za Petrom. Čang, ktorý sa na svojom veľkom čiernom žrebcovi Ebonym hnal prvý, poháňal zviera a dobiehal Petra.
Bob na pomalšej Rockinghorse za ním zaostával.
Nellie zrazu prudko zabočila za skalu a Petra skoro vyhodila zo sedla. Pevnejšie sa chytil sedla a znovu sa posadil. Na krátkom rovnom úseku nervózna kobyla zrýchlila.
Potom Peter začul za sebou dupot kopýt. Čang odvážne cválal po úzkom chodníku vedľa neho, natiahol ruku a chytil Nellie za uzdu hneď za zubadlom.
Čang spomalil, ale pevne držal Nellie za uzdu, aby kobyla tiež spomalila. Nellie, akoby si to bola rozmyslela, zastala. Ebony zastal vedľa nej a obidva kone, zmáčané potom, ťažko lapali dych.
„Bože, Čang, ďakujem ti,“ povedal Peter vrúcne. „Tento kôň sa správal, akoby chcel preletieť celý vrch.“
Čang na neho čudne pozrel.
„Čo je, Čang? Urobil som niečo zlé?“
„Nie, len som premýšľal,“ povedal Čang. „Prečo Jensen vyplašil koňa?“
„To nechcel,“ odvetil Peter. „Reval na mňa. Nazýval ma zlodejom. Bol strašne nahnevaný.“
„Keď som prechádzal okolo neho,“ povedal Čang, „mal na tvári diabolský výraz. Bol od zlosti celý bez seba. Vo vrecku nosieva revolver - na štrkáče, ktoré sú medzi skalami - a už ho vyťahoval, akoby chcel na teba strieľať.“
„Z toho som teda jeleň,“ povedal Peter a poškrabal sa po hlave. „Že by sa tak rozčúlil preto, že som si požičal takúto bezcennú starú baterku?“
Vytiahol spoza opasku starú baterku v látkovom puzdre a ukázal mu ju. Čang na ňu vyvalil oči.
„To nie je Jensenova baterka!“ vykríkol. „Chcem povedať, že to nie je tá, ktorú obyčajne máva v džípe, tá, ktorú mi požičal včera večer.“
„Bola v skrinke na nástroje,“ povedal Peter. „Bola tam len táto, tak som ju vzal, ako si povedal.“
„Vyzerá to tak, že som sa pomýlil,“ zašomral Čang. „Peter, prosím ťa, môžem si tú baterku pozrieť?“
„Prirodzene.“ Peter mu ju podal a Čang ju poťažkal v ruke.
„Je veľmi ľahká,“ povedal. „Ako keby v nej neboli batérie.“
„Nedá sa teda použiť,“ povedal namrzene Peter. „Prečo by sa pán Jensen tak strašne nazlostil pre túto bezcennú baterku?“
„Možno …“ začal Čang. Práve vtedy ich dobehol Bob. Bol taký rozrušený, že ani nedýchal. Jeho stará kobyla sa zaťala, odmietla bežať do kopca a šla krokom.
„Tu ste!“ uľahčene si vydýchol. Potom si však všimol výraz ich tvárí. „Stalo sa niečo? Čo je?“
„Chceme zistiť, čo pána Jensena tak nahnevalo,“ odvetil mu potichu Čang. Odskrutkoval spodok baterky. Vopchal dnu prsty a vytiahol zvitok hodvábneho papiera. Peter a Bob ho sledovali, ako pozorne rozbaľuje papier. Niečo v ňom bolo. Vybral to a podržal na slnku. Kývalo sa mu to v ruke.
„Strašidelné perly!“ vykríkol Peter.
„Ukradol ich pán Jensen!“ zvolal Bob.
Čang mal pevne zovreté pery.
„Áno, zrejme ich pán Jensen ukradol, alebo, čo je pravdepodobnejšie, ukradli ich dvaja z tých, čo pre neho pracujú,“ povedal. „Celý čas ich mal skryté v tejto starej baterke vo svojej skrinke na nástroje. Kde by ich mohol lepšie ukryť? Baterka sa na to akurát hodí, nie je nápadná, najmä medzi starými nástrojmi. Takto mohol pokojne odísť z údolia s perlami bez toho, žeby riskoval vyberať ich z nejakého iného úkrytu.“
„Naozaj to bol dobrý úkryt,“ súhlasil Bob. „Nemohol rátať s tým, že budeme potrebovať baterku.“
„Veru nie. Nevidel nás a na okolí nebol nikto iný. Neuvedomil si, že by niekto mohol prísť, kým bude v lisovni,“ povedal Čang. „Chcel by som vedieť, čo tam robil s tými chlapmi. Možno, že kuli nejaké plány. Naozaj, začínam si uvedomovať veľa vecí. Možno Jensen vie o tých nehodách, o skazenom víne a iných veciach, ktoré sa prihodili v posledných mesiacoch, oveľa viacej, ako nám povedal.“
„Povedz,“ prerušil ho Peter, „nebolo by lepšie, keby sme sa vrátili domov s týmito perlami, povedali to pánu Carlsonovi a tvojej tete a poslali šerifa za Jensenom?“
„Nie je to také jednoduché,“ povedal Čang pomaly. „Jensen je nebezpečný človek, vie byť veľmi surový a bezohľadný. Pokúsi sa nás umlčať, aby sme ho neodhalili.“
„Čo by mohol urobiť?“ s úzkosťou sa opýtal Bob.
„Myslím, že by sme sa mali najprv poobzerať,“ povedal Čang a zošmykol sa z Ebonyho. „Bob, ty ostaneš tu a podržíš kone. Peter, my dvaja sa pustíme dolu chodníkom až tak ďaleko, aby sme videli do údolia.“
Obidvaja dali Bobovi svoje opraty. Potom sa pustili po chodníku ku skalnatému výčnelku, ktorý zakrýval údolie. Prikrčení sa zakrádali popri skalách. Teraz už videli pod sebou údolie. Dolu pri chodníku, ktorý viedol úbočím, stáli dvaja chlapi akoby na stráži. Peter a Čang zbadali džíp, ktorý sa rýchlo rútil k dedinke na konci údolia. Potom uvideli dve autá, ktoré predtým stáli pri starej lisovni, ako sa kolíšu a hegajú po obrobenom pozemku. Zamierili k chodníku. Jedno z nich prešlo niekoľko metrov po chodníku, aby koňom zatarasilo cestu, a druhé sa postavilo za ním krížom cez chodník ako ďalšia prekážka. Čang sa zhlboka nadýchol.
„Jensen šiel po kone,“ povedal. „Prikázal chlapom, aby zatarasili chodník, preto nemôžeme zísť dolu a precválať popri nich. Keby sme zišli dolu, museli by sme zosadnúť, aby sme mohli prejsť popri autách, a tak by nás chytili.“
„To znamená, že sme v pasci?“ opýtal sa Peter. „To si myslí on. Nevrátime sa tadiaľ. Ak prejdeme na druhú stranu hrebeňa, dostaneme sa ku kaňonu Hashknife. Je kamenistý a uzavretý. To znamená, že sa dá vyjsť len jedným koncom. Tam je chodník, ktorý vedie na hrboľatú cestu, čo sa zasa nakoniec pripája k hlavnej ceste do San Franciska.
Ak pôjdeme tým smerom, Jensen nás ľahko nájde. Takisto môže poslať chlapov v autách, aby zatarasili druhý koniec chodníka. Určite nás chce chytiť a zmocniť sa perál.“
„Aj tak nič nedosiahne!“ vykríkol Peter. „I keď bude mať perly, povieme to niekomu.“
„Som presvedčený, že i na to myslel,“ povedal ticho Čang a Petrovi pritom prebehli zimomriavky po chrbte. „A on sa už postará o to, aby sme to nikomu nepovedali - nikdy. Pamätaj si, všetci tí chlapi sú jeho spolupáchatelia. Nikto iný nevie, čo sa stalo.“ Peter pochopil. Ťažko preglgol.
„Poďme!“ povedal zrazu Čang a ťahal Petra späť. Teraz sa už usmieval a čierne oči mu svietili vzrušením.
„Mám nápad!“ vykríkol. „Jensenovi to chvíľu potrvá, kým sa dostane do dediny, zoženie kone a kým sa vráti sem. Myslí si, že sa odtiaľto nedostaneme. Ale my mu prejdeme cez rozum. Musíme sa však poponáhľať.“
Bežali ku koňom, kde už na nich netrpezlivo čakal Bob, a nasadli.
„Teda,“ opýtal sa Bob, „čo sa robí?“
„Jensen nám odrezal cestu,“ povedal Peter. „Chce perly dostať späť za každú cenu. Zrejme všetci tí muži, ktorých sme videli, s ním spolupracujú.“
„Mám plán, ako mu prejdeme cez rozum!“ zajasal Čang. „Prejdeme na druhú stranu hrebeňa - tento chodník vedie k priesmyku - a za ním ku kaňonu. Ja vás povediem.“
Pohnal Ebonyho hore chodníkom a veľký žrebec rýchlo vykročil. Čang šiel rýchlo, ale zároveň dával pozor, aby kone veľmi nevyčerpal. Bob šiel druhý a za ním Peter. Bobová pomalá kobyla, ktorej sa to zrejme nepozdávalo, musela pridať, pretože jej v pätách šla nervózna Nellie.
O pol hodiny sa dostali k priesmyku a odtiaľ už bolo vidieť kaňon. Bol kamenistý, úzky a opustený.
Čang na chvíľu zastal a potom pustil Ebonyho dolu chodníkom. Po tejto strane sa šlo ľahšie a o pol hodiny stáli udychčané kone na kamenistom dne kaňonu.
„Chodník z kaňonu Hashknife ide tým smerom,“ ukázal Čang. „Tam je už hrboľatá cesta, ktorá, ako som povedal, sa o niekoľko kilometrov ďalej napája na hlavnú cestu. Jensen bude predpokladať, že sme šli tade. Ale my sa pustíme práve opačným smerom.“
Otočil Ebonyho a kôň sa pustil úzkym kaňonom, hľadajúc si cestu medzi skalami.
„Teraz musíme hľadať dve žlté skaly, ktoré sú asi v šesťmetrovej výške od koryta,“ zvolal im Čang. „Jedna skala je hneď za druhou.“ Po desiatich minútach Peter, ktorý mal veľmi bystré oči, zbadal skaly.
„Tam sú!“ Čang prikývol. Zosadol z koňa presne pred dvoma žltými skalami.
„Tu zosadneme,“ povedal. Peter a Bob ho poslúchli. Zrazu Čang plesol všetky tri kone po zadku. Prekvapený Ebony sa pustil dolu kaňonom a ostatné za ním.
„Odtiaľto pôjdeme pešo,“ vysvetľoval Čang. „Ba i štvornožky a po bruchu. Na uzavretom konci kaňonu je malé jazierko s vodou. Kone ju zavoňajú a pôjdu sa napiť. Keď Jensen príde na to, že sme mu ušli, vráti sa sem do kaňonu a nájde ich, ale dovtedy prejde pár hodín.“
Pozrel hore. „Tu bol voľakedy chodník,“ povedal, „ale skaly ho zasypali - na naše šťastie. Vyškriabeme sa hore. Musíme sa dostať na tú prvú žltú skalu.“
Začal sa opatrne štverať hore. Za ním išiel Bob. Peter bol za Bobom, ak by mu bolo treba pomôcť. O pár minút stáli na vrchu žltej skaly. Boba a Petra prekvapil otvor v brale. Nad ním prečnievala druhá žltá skala, ktorá ho zakrývala, takže ho zospodu nebolo vidieť.
„To je jaskyňa,“ povedal Čang. „Pred mnohými rokmi tu našiel jeden baník bohaté ložisko rudy. Začal tu kopať a jaskyňu použil ako vchod do bane. Tadiaľto pôjdeme. Chytro, aby nás Jensen s chlapmi nedobehli a nezbadali.“
Vošiel do jaskyne. Bob a Peter šli za ním do tmy, netušiac, kam idú a čo ich čaká.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář