Strašidlo sa znovu zjavuje
Bob pozrel na Jupitera. Jupiter prikývol na súhlas.
„Zaiste, slečna Greenová,“ povedal Bob do telefónu. „Myslím, že Peter i ja budeme môcť prísť, ak nás naši pustia.“
„To som rada!“ uľahčené si vydýchla slečna Greenová. „Rozprávala som sa už s vašimi rodičmi a oni súhlasili. Verdant Valley je tiché miesto a je tu môj synovec Charles Čang Green, ktorý sa vám bude venovať. Žil dlho v Číne.“
Potom im slečna Greenová dala pokyny. Bob a Peter mali nasadnúť do prúdového lietadla do San Franciska o 18. hodine, a ona ich bude čakať na letisku a odvezie ich do Verdant Valley. Potom im znovu poďakovala a zložila.
„Pána!“ povedal Bob. „Chce vedieť všetko o strašidle od očitých svedkov. Urobíme si pekný výlet!“ Potom si však uvedomil: „Ale teba nepozvala, Jupiter!“
Jupiter sa snažil zakryť sklamanie.
„Pretože ja som nevidel strašidlo a vy hej,“ povedal. „Aj tak by som nemohol ísť, pretože strýko Titus a teta Matilda idú zajtra nákladným autom do San Diega nakúpiť prebytočný lodný materiál, a ja musím zostať tu a dávať pozor.“
„To je jedno, ale patríme k sebe,“ namietol Peter. „Nerád by som išiel bez teba, Jupiter. Zvlášť,“ dodal, „ak je to strašidlo tam.“
Jupiter si zahryzol do pery.
„Možno je to šťastie,“ povedal. „Ak sa strašidlo nachádza vo Verdant Valley, môžete tam viesť pátranie pre šerifa Reynoldsa. Ja sa zatiaľ poobhliadam tu. Spolok pátračov má tú výhodu, že zároveň môžeme pátrať dvoma alebo tromi rozličnými smermi.“
Zostali teda pri tom. Napokon, Jupiterove slová boli rozumné. Bob a Peter sa išli domov pripraviť. Matky im zabalili kufre, chlapci sa presvedčili, či majú baterky a kriedu - zelenú pre Boba a modrú pre Petra - ak by bolo treba nechávať značky Troch pátračov.
Pani Andrewsová ich zaviezla na rušné moderné medzinárodné letisko v Los Angeles. Jupiter sa zviezol s nimi.
„Zavolaj, ak sa niečo stane,“ povedal Bobovi. „Máme ušetrené nejaké peniaze na zaplatenie telefónu. Ak je strašidlo skutočne tam, vymyslím nejaký spôsob, ako sa ta dostať.“
Pani Andrewsová dávala Bobovi posledné rady: „Správaj sa slušne, Róbert. Ak môžete slečne Greenovej nejako pomôcť, budem veľmi rada, hoci celá záležitosť mi pripadá veľmi záhadná. Dokonca i tvoj otec si myslí, že sa za tým skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
Ale slečna Greenová má dobrú povesť a je známe, že sa dobre stará o svoj vinohrad vo Verdant Valley. Sú tam aj vínne pivnice, pretože tam dorábajú víno. Myslím, že ich volajú Pivnice u Troch V. Majú tiež kone a slečna Greenová povedala, že na nich budete môcť jazdiť s jej synovcom. Budete sa mať dobre.“
O chvíľu boli v lietadle, ktoré sa vznieslo smerom na sever. Let trval len hodinu, takže si naň ani nestihli zvyknúť, najmä preto, že veľa času im zabral obed podávaný na podnosoch z plastickej látky.
Keď dojedli, dali sa znovu pozorovať zem, ubiehajúcu pod nimi, až kým nakoniec nepristali na letisku v San Francisku.
Tam k nim pristúpil a zvítal sa s nimi chlapec asi taký vysoký ako Peter, ale so širšími plecami. Bol to pekný chlapec a vyzeral ako Američan, až na trochu šikmé orientálne oči.
Predstavil sa ako Charles Green, lepšie známy ako Čang, a povedal im, že je z jednej štvrtiny Číňan a dlho žil v Hongkongu. Potom im pomohol nájsť batožinu, a keď už mali svoje kufre, zaviedol ich k obrovskému parkovisku na druhej strane cesty.
Tu čakal mikrobus. Za volantom sedel mladík, ktorý vyzeral na Mexičana.
„Pedro, toto sú naši hostia, Peter Crenshaw a Bob Andrews. Pôjdeme priamo do Verdant Valley. Jedli v lietadle, nemusíme sa nikde zastavovať.“
„Si, seňor Čang,“ povedal Pedro. Zobral chlapcom kufre, uložil ich dozadu a sadol si za volant. Všetci traja chlapci si posadali hneď za ním, jeden vedia druhého. Pedro naštartoval a pohli sa.
Počas cesty Bob a Peter stále rozprávali, vypytovali a obzerali sa. Na ich veľké sklamanie nešli priamo cez San Francisko, prešli len popri ňom, a potom sa rútili kopcovitou, ale viac-menej rovnou krajinou.
„Ideme do Verdant Valley, kde moja teta spravuje Pivnice u Troch V,“ povedal Čang Green. „Vlastne, teta hovorí, že ja som zákonitým dedičom vinohradu a pivníc, ale ani vo sne mi neprišlo na um, aby som ju o to pripravil.“
Po týchto slovách Peter a Bob pozreli na neho s novým záujmom. Očakávali, že im to vysvetlí, a tak sa aj stalo.
Vysvitlo, že Čang bol vlastne pravnuk starého Mathiasa Greena. Čínska kňažná, ktorej kostru chlapci pomohli nájsť, bola druhou ženou Mathiasa Greena. Jeho prvá žena, ktorá ho sprevádzala na všetkých cestách, zomrela na vysokú horúčku počas cesty do Orientu a zanechala mu synčeka Eliju.
Mathias sa nevedel sám postarať o chlapca, preto ho dal do americkej misionárskej školy v Hongkongu. Zanedlho nato začal mať Mathias poťahovačky s úradmi, keď si neprávom prisvojil strašidelné perly, oženil sa s prekrásnou mladučkou čínskou kňažnou a vrátil sa rýchlo do Ameriky. Svojho syna zanechal v Hongkongu.
Elija Green, po ktorého otec nikdy neposlal, sa stal americkým misionárskym lekárom v Číne, kde sa aj oženil. On i jeho žena zomreli na tropickú horúčku a ich syna Thomasa vychovali takisto v americkej misionárskej škole. Thomas, Čangov otec, nevedel nič o svojich príbuzných v Amerike, pretože jeho otec nikdy nespomínal Mathiasa Greena. On takisto strávil celý svoj život v Číne ako lekár. Oženil sa šťastne s dcérou jedného anglického misionára, ale obidvaja zahynuli; pri rozvodnení Žltej rieky sa im prevrátil čln a oni sa utopili.
Čang sa odmlčal a Peter i Bob si všimli, že sťažka preglgol.
„V Číne boli vtedy ťažké časy,“ pokračoval. „Bol som nemluvňa, keď ma jedna čínska rodina zachránila pri povodni. U nich som potom zostal niekoľko rokov. Nepoznal som svoje pravé meno. Ďalšie roky som strávil v misionárskej škole, tak ako môj otec a starý otec. Zapamätal som si len krstné mená svojej matky a otca. Raz som ich spomenul pred svojím učiteľom, a ten prezrel staré záznamy a objavil, že moje pravé meno je Green. Spojil sa s tetou Lýdiou, ktorá žije tu, a ona po mňa poslala.
Odvtedy bývam u nej. Je ku mne veľmi dobrá a ja by som jej veľmi chcel pomôcť, pretože sa teraz toľko trápi. Aj strýko Harold sa jej snaží pomôcť, ale on je takisto znepokojený. Všetko je ešte horšie odvtedy, čo sa objavili tie chýry o duchovi môjho prastarého otca. Neviem to teraz všetko vysvetliť, pretože ani ja tomu veľmi nerozumiem, ale uvidíte sami.“
Bob sa chcel na niečo spýtať, ale nevedel si spomenúť, na čo. Bol to vzrušujúci deň a rýchly pohyb mikrobusu ho uspával. Oči sa mu zavreli a zaspal.
Prebudil sa, keď zastali. Slnko zašlo za vysoký hrebeň. Stáli pred veľkým starým domom, ktorý bol postavený z kameňa a dreva. Asi sa nachádzali v malom, úzkom údolí, pretože hneď za domom sa dvíhal prudký svah. Nevidel toho veľa, lebo údolie už bolo zahalené do súmraku. Dalo sa však rozoznať, že všade na okolí rastú malé kríky, nepochybne vinič.
„Hore sa!“ povedal Peter. „Už sme tu.“
Bob celkom precitol a potlačil zívanie. Vyliezol von. Čang ich viedol drevenými schodmi k verande starého domu.
„Toto je verdantský dom,“ povedal Čang. „Verdant, ako určite viete, znamená zelený. Teta tak pomenovala vinohrad i dom, pretože my sme Greenovci, čo tiež znamená zelení. Poďme teraz k nej. Určite sa vás už nevie dočkať.“
Vošli do veľkej haly vykladanej červeným drevom. Z izby vyšla vysoká, dôstojná, dosť krehko vyzerajúca stará žena a zvítala sa s nimi.
„Dobrý večer, chlapci,“ povedala. „Taká som rada, že ste prišli. Ako sa vám cestovalo?“
Keď ju ubezpečili, že mali dobrú cestu, zaviedla ich do jedálne.
„Určite ste hladní,“ povedala. „I keď ste nedávno jedli. Chlapci sú vždy hladní. Zajedzte si niečo a zoznámte sa s Čangom. My sa porozprávame zajtra. Dnešný deň bol veľmi rušný a ťažký. Som dosť ustatá, a preto si pôjdem ľahnúť.“
Udrela na malý bronzový čínsky gong a do miestnosti vošla postaršia Číňanka.
„Li, môžeš podávať večeru,“ povedala slečna Greenová. „Určite si aj Čang rád znovu zaje.“
„Všetci chlapci sú rovnakí. Akoby nemali dna,“ povedala malá vyschnutá Číňanka. „Ja ich dobre nachovám.“
Rýchlo vyšla. Hneď nato vstúpil do miestnosti muž. Bob a Peter v ňom spoznali Harolda Carlsona, s ktorým sa stretli v Rocky Beach včera, keď objavili kostru v tajnej izbe. Vyzeral znepokojený.
„Nazdar, chlapci,“ povedal príjemným hlasom. „Keď sme sa včera stretli za takých čudných okolností, ani sa mi nesnívalo, že vás znova uvidím. Ale,“ odmlčal sa a pokrútil hlavou. „Pravdu povediac,“ vzdychol si, „neviem, čo sa tu dá robiť. Nikto to nevie.“
„Dobrú noc, chlapci,“ povedala slečna Greenová. „Idem spať. Harold, odprevadíš ma?“
„Pravdaže, teta Lýdia.“ Muž zľahka chytil slečnu Greenovú za lakeť a pomáhal jej hore schodmi do jej izby. Čang zapálil svetlo.
„Tu v údolí sa rýchlo stmieva,“ povedal. „Vonku je už teraz vlastne noc. Poďme si zajesť a potom vám porozprávam ešte niečo o nás. Možno sa chcete na niečo opýtať.“
„Teraz nijaké rozprávanie!“ ozvala sa Číňanka Li, keď vošla do jedálne so servírovacím vozíkom. „Teraz jedzte, chlapci. Aby z vás boli chlapi. Posadajte si.“
Položila na stôl misu so studenou hovädzou pečienkou, chlieb, nakladanú zeleninu, zemiakový šalát a ďalšie studené jedlá. Bob si zrazu uvedomil, že je hladný. Toho jedla v lietadle bolo strašne málo a pripadalo mu to veľmi dávno.
Všetci sa pohli k stolu.
Práve si sadali, keď začuli zhora prenikavý výkrik. Potom nastalo hrozivé ticho.
„To bola teta Lýdia!“ skríkol Čang a vyskočil. „Niečo sa stalo!“
Utekal ku schodom. Bob a Peter ho automaticky nasledovali, takisto Li a niekoľko ďalších sluhov, ktorí odkiaľsi vybehli.
Čang utekal hore schodmi a po chodbe. Na konci chodby boli dvere otvorené, svetlo bolo zapálené a Harold Carlson sa skláňal nad slečnou Greenovou, ktorá ležala vystretá na posteli. Šúchal jej zápästie a naliehavo sa jej prihováral.
„Teta Lýdia!“ hovoril. „Počujete ma?“ Zbadal ostatných. „Li! Dones slečninu voňavú soľ!“
Stará Číňanka odbehla do kúpeľne avrátila sa s fľaštičkou. Zatiaľ čo držala otvorenú fľašku pri nose slečny Greenovej, ostatní sa zhromaždili pri dverách. O chvíľu sa slečna Greenová trochu striasla a otvorila oči.
„Ale som len hlúpa,“ povedala. „Omdlela som? Áno, vykríkla som a omdlela. Prvý raz vo svojom živote som omdlela.“
„Čo sa stalo, teta Lýdia?“ ustarostené sa opýtal Čang: „Prečo ste kričali?“
„Znovu som videla strašidlo,“ povedala slečna Greenová, snažiac sa ovládnuť. „Keď som Haroldovi zaželala dobrú noc, vošla som do izby, ale kým som zapálila svetlo, zrak mi zablúdil k prístenku.“
Ukázala na malý prístenok pri oknách.
„A tam stálo strašidlo jasné ako deň. Pozeralo na mňa strašnými, planúcimi očami. Malo oblečené zelené rúcho, aké nosieval strýko Mathias. Určite to bol on, hoci namiesto tváre mal akúsi nejasnú škvrnu, oči mu svietili.“
Potom zašepkala: „Hnevá sa na mňa. Ja to viem. Viete, pred mnohými rokmi mu moja matka sľúbila, že po jeho smrti sa dom v Rocky Beach zavrie a nikdy viac neotvorí. Takisto mu sľúbila, že ani dom, ani pozemok sa nepredá, ani nijako nenaruší. A ja som porušila sľub. Predala som dom, a teraz, keď sa porušilo telo ženy strýka Mathiasa, on sa… hnevá sa na mňa!“
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář