Uväznení v sarkofágu
Cestovanie v sarkofágu ubiehalo pomaly. Auto sa natriasalo po zlých cestách, ale Peter a Hamid boli k sebe pritlačení, aby ich veľmi nepoudieralo. Začínalo im byť dusno. Ešte šťastie, že otvor, ktorý Peter urobil ceruzkou, bol blízko ich tvárí, takže k nim aspoň trochu prúdil čerstvý vzduch. Vďaka Petrovej odvahe ani Hamid nevyzeral prestrašený.
„Čo myslíš, kam nás vezú?“ spýtal sa šeptom Hamid, hoci to bolo zbytočné. Stlačení vo vnútri sarkofágu na plošine nákladného auta mohli si aj pľúca vykričať, a nik by ich nebol počul.
„Z toho, čo povedali, sa zdá, že nezavezú sarkofág svojmu zákazníkovi, ale chcú ho niekde ukryť,“ odvetil Peter. „Možno nám tým umožnia utiecť.“ Hovoril s väčšou istotou, než akú cítil. Čo ak sa tí chlapi nebudú ustávať a neuvoľnia remeň na sarkofágu, skôr ako odídu?
„Oni hovorili o dvoch cestách,“ zašepkal Hamid. „A na niekoho sa jedovali. Čo to znamená, Peter?“
„Niekto ich musel poslať, aby ukradli múmiu Ra-Orkona. Múmiu zobrali, ale rakva bola ťažká, a tak ju nechali tam. Keď doručili múmiu, ten, kto ich poslal, sa nahneval, že nepriniesli aj sarkofág. Rozkázal im, aby sa poň vrátili, ale oni sa rozčertili a rozhodli sa, že sarkofág schovajú a prinútia ho, aby im zaplatil navyše, ak ho chce dostať.“
„Áno, myslím, že máš pravdu,“ súhlasil Hamid, „ale nerozumiem tomu. Kto by chcel kradnúť múmiu Ra-Orkona? Je to predsa môj veľakrát pra-pra-prastarý otec, a nikoho iného!“
„Je to určite nejaká záhada. Možno práve teraz to Bob Andrews nazval Záhada šepkajúcej múmie!“
„Bob Andrews? Kto je to?“ spýtal sa Hamid.
„Jeden z Troch pátračov.“
„A to je čo?“ vyzvedal sa Hamid. Peter mu pekne od začiatku vyrozprával všetko o Troch pátračoch.
Chlapec ho počúval s veľkým záujmom. „Vy americkí chlapci, ste... neviem to povedať... do hocičoho sa pustíte a viete konať,“ povedal so závisťou v hlase. „U nás v Líbyi je to celkom iné. Moja rodina kupuje a predáva orientálne koberce. I ja sa vyznám v kobercoch, ale neviem nič o odtlačkoch prstov, magnetofónoch, periskopoch, vysielačkách.“
„Vysielačka!“ zajasal Peter. „Prečo som si len na ňu skôr nespomenul? Môžeme privolať pomoc!“
Peter si už medzičasom dal do poriadku vysielačku, ktorá sa mu poškodila pri raňajšom zápase s Hamidom. Jupiter chlapcom prikázal, aby vysielačky pri vyšetrovaní každého prípadu nosili stále so sebou. Peter sa chvíľu mrvil, kým sa mu podarilo vytiahnuť tranzistorovú vysielačku z vrecka. Potom si odkrútil z pása anténu, vystrčil ju štrbinou na sarkofágu a centimeter za centimetrom ju posúval von. Keď už bola celá vonku, stlačil gombík a začal hovoriť.
„Haló, Prvý pátrač! Tu Druhý pátrač. Počuješ ma? Súrne. Prepínam.“
Počúval. Chvíľu bolo ticho, ale zrazu mu podskočilo srdce. Začul mužský hlas. „Haló, Tom,“ ozvalo sa z vysielačky. „Počul si? Niekto nám skočil do linky.“
„Áno, Jack,“ odvetil druhý hlas. „Nejaké chlapčisko. Počuj, chlapče, nech si ktokoľvek, čuš! Toto je obchodná záležitosť. Nuž teda, Jack, ako som už hovoril, som aj s nákladným autom na Freeway. Dostal som defekt. Ak by si...“
„Pomoc!“ zvolal vzrušene Peter. „Počúvajte, volám sa Peter Crenshaw a prosím vás, aby ste zatelefonovali Jupiterovi Jonesovi v Rocky Beach. Je to veľmi súrne.“
„Komu?“ spýtal sa muž, čo sa volal Tom. „Čo si to vravel, chlapče?“
„Jupiterovi Jonesovi v Rocky Beach,“ naliehal Peter. „Povedzte mu, že Peter potrebuje pomoc. Strašne súrne.“
„Akú pomoc?“ spýtal sa Jack.
„Som zatvorený v sarkofágu. Dvaja muži, ktorí ukradli múmiu Ra-Orkona, ma vezú, nevedno kam. Jupiter bude rozumieť. Prosím vás, urobte to!“
„Počul si to?“ zasmial sa Jack. „Vraj je zatvorený v sarkofágu a niekam ho vezú! Tieto chlapčiská! Čo si len nevymyslia.“
„Prosím vás!“ zapišťal Peter. „Je to naozaj pravda. Zavolajte Jupiterovi Jonesovi.“
„Počuj, Tom,“ povedal muž. „Vieš moju polohu. Pošli mi niekoho. A ty, chlapče, neruš! Mal by byť zákon proti chlapčiskám, čo rušia vysielanie takými nemiestnymi vtipmi.“
Potom vysielačka stíchla. Čo ako sa Peter snažil, nepodarilo sa mu poslať správu.
„Nemá to význam, Hamid,“ povedal skľúčene. „Mal som tým chlapíkom povedať, že som stratil peniaze, alebo čokoľvek iné, len nie pravdu. Keď som tvrdil, že sme zatvorení v sarkofágu, mysleli si, že som nejaký bezočivý chalan, čo im skáče do rozhovoru.“
„Nedá sa nič robiť. Aspoň si sa pokúsil. Nestáva sa často, že by niekto bol zatvorený v sarkofágu, a tak ti ťažko mohli uveriť.“
„Veru, taká vec sa stáva len raz za tritisíc rokov, a musí sa prihodiť akurát mne,“ hundral Peter.
Chvíľu boli ticho. Auto sa stále nadhadzovalo a Peter premýšľal o všetkom, čo mu nebolo jasné.
Jupiter by na jeho mieste iste nezaháľal. A tak sa Peter začal vypytovať.
„Počuj, Hamid. Ako je to možné, že hovoríš tak dobre po anglicky, keď pochádzaš z Líbye?“
„To rád počujem,“ odvetil Hamid potešene, hoci v hustej tme Peter nerozoznal jeho tvár. „Môj vychovávateľ je Američan. Môj otec, hlava rodu Hamidovcov, chce, aby som cestoval po svete a predával naše koberce. A tak sa učím po anglicky, po francúzsky a po španielsky. Vieš, pátrač Peter, v Líbyi si už po mnohé generácie vážia rod Hamidovcov. Vyrábame, kupujeme a predávame najlepšie orientálne koberce. Ale môj otec je chorý, tak zaúča mňa, hoci som ešte mladý. Mám sa po ňom stať hlavou hamidovského rodu.“
„Rozumiem, ale čo s tým má spoločné Ra-Orkon?“ spýtal sa Peter. „Vravíš, že je to tvoj predok, ale profesor Yarborough tvrdí, že je známe iba jeho meno a nikto nevie, kto to bol, čo urobil, proste nič.“
„Profesor vie iba to, čo je v knihách.“ Hamidov hlas znel posmešne. „Mnohé vedomosti nie sú v knihách, a sú múdri ľudia, čo poznajú tajomstvá, o ktorých ostatní ani netušia. Pred šiestimi mesiacmi prišiel do nášho domu čarodejník Sardon. Povedal môjmu otcovi, že mal videnie a nejaký hlas mu kázal ísť k Hamidovcom. Môj otec mu dal jesť, a potom Sardon upadol do tranzu. Kým bol duchom neprítomný, hovoril v mnohých neznámych jazykoch a nakoniec jeho ústami prehovoril Ra-Orkonov duch. Ra-Orkon povedal, že ho čoskoro pošlú do zeme barbarov s bledou kožou a že nebude odpočívať v pokoji, kým sa nevráti do vlasti. Ra-Orkon povedal, že je predkom rodu Hamidovcov, a vyzval môjho otca, aby ho zachránil a vrátil mu pokoj. Ďalej Ra-Orkon povedal, že ak môj otec pôjde do krajiny barbarov, aby ho získal späť, on, Ra-Orkon, sa mu zjaví v podobe svojho obľúbeného kráľovského kocúra, ktorý má oči rôznej farby a čierne predné labky. To bude znamením, že hovoril pravdu, a môj otec pochopí, že je správne a nevyhnutné získať múmiu a doviezť ju späť do Líbye. Keď Ra-Orkon dohovoril, Sardon sa prebral a nevedel nič o tom, čo sa povedalo. Bol to veľmi starý muž s dlhými bielymi vlasmi. Mal iba jedno oko a chodil o palici, lebo kríval. Skôr ako odišiel, pozrel ešte svojím jedným okom do krištáľovej gule a povedal môjmu otcovi veľa čudných vecí z minulosti i budúcnosti.“
„Pána!“ zvolal Peter. „A čo urobil tvoj otec?“
„Môj otec poslal Achmeda, svojho zástupcu, do Káhiry. Achmed sa dozvedel, že to bola pravda, že tam v múzeu naozaj majú múmiu Ra-Orkona a majú ju poslať nejakému profesorovi Yarboroughovi do Kalifornie v Spojených štátoch. Achmed oznámil otcovi, že Sardon hovoril pravdu. Môj otec je chorý, a tak poslal mňa, svojho najstaršieho syna, spolu s Achmedom ako ochrancom do tejto krajiny, aby som získal múmiu môjho veľakrát pra-prastarého otca. Achmed sa snažil presvedčiť profesora, aby sa vzdal Ra-Orkona, ale nepodarilo sa mu to.“
„Áno, profesor mu ukázal dvere,“ povedal Peter.
„Preto Achmed vymyslel plán a preobliekol sa za záhradníka, aby mohol byť nablízku a zobrať múmiu, ak sa mu naskytne príležitosť. Tak sa stalo, že si ma dnes ráno prichytil. My sme tu cudzinci a nemôžeme sa ponáhľať. Musíme všetko dôkladne naplánovať.“
„Teda toto!“ čudoval sa Peter, na ktorého Hamidovo rozprávanie veľmi zapôsobilo. „Ale prečo ste sa pokúsili ukradnúť múmiu? Profesor by ju možno predal, keby ste mu ponúkli dostatočnú sumu.“
„Človek si predsa nebude kupovať vlastného predka!“ odvetil chladne Hamid. „Jedinou našou nádejou bolo ukradnúť ho. Videli sme, že všetko, čo povedal Sardon, je pravda, pretože jednej noci sa v mojej izbe záhadne objavil Ra-Orkonov duch, prevtelený do líbyjského kocúra s rôznofarebnými očami a s čiernymi prednými labkami. Ra-Orkon je naozaj mojím predkom, lebo Sardonove slová sa vyplnili. Ale teraz...“ zmätene sa odmlčal, „niekto iný ukradol Ra-Orkona. Neviem to pochopiť.“
Peter mal z toho v hlave dokonalý zmätok, ale zrazu mu predsa čosi napadlo. „Čo ak týchto hrdlorezov, Joa a Harryho, najal Achmed, aby ukradli Ra-Orkona? Možno to urobil bez toho, že by ti o tom povedal.“
„To nie je možné!“ zvolal Hamid. „Vedel by som o tom. Všetko by mi povedal. Som nástupcom hlavy Hamidovcov.“
„Nuž, možno,“ súhlasil Peter, ale nebol si stopercentne istý, či Achmed naozaj Hamidovi všetko povie. Je to chytrák. Možno má svoj vlastný plán.
„Ako si vysvetľuješ to, že Ra-Orkon začal šepkať?“
„Neviem. Asi sa hnevá. Možno sa hnevá na mňa, Achmeda i profesora. Je to všetko pre mňa veľká záhada.“ Z jeho hlasu sa aj uprostred hlbokej tmy v sarkofágu dalo vycítiť, že je veľmi znepokojený.
„Dal by som za to neviem čo, keby som tomu rozumel,“ povedal Peter. „Hop, zdá sa, že zastavujeme.“
Auto naozaj zastalo. Počuli, ako sa otvorili dvere na garáži alebo skladišti. Auto sa kúsok pohlo a znovu zastalo. Potom sa ocitli niekde uprostred garáže či skladu. Ktosi otvoril zadnú časť auta a hneď nato nie veľmi jemne zdvihol sarkofág. Peter a Hamid sa poriadne udreli, keď ho zlodeji s rachotom zhodili na zem. „Poďme, Joe,“ povedal Harry. „Tu to nebude nikomu zavadzať.“
„Dobre,“ odvetil Joe. „Ráno zavoláme zákazníkovi, že chceme, aby zdvojnásobil odmenu. Nech sa cez noc trochu trápi.“
„Zajtra nebudeme mať čas,“ poznamenal druhý. „Zabudol si na tú robotu v Long Beach?“
„Naozaj. Tak to necháme v štichu celý deň. Večer už bude na mäkko. Potom mu zavoláme a povieme, že ak zaplatí, dovezieme mu tú debnu.“
„Mali by sme cenu strojnásobiť,“ navrhol Harry. „Iste na tú truhlu veľmi čaká, aby mohol do nej vložiť múmiu. Ale teraz už poďme!“
Dvere sa znovu otvorili. Auto naštartovalo a chlapci počuli, ako odchádza. S tlčúcim srdcom sa opreli o vrchnák sarkofágu. Zbytočne. Ani sa nepohol. Joe a Harry ho nechali pevne previazaný.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář