V pasci
„Zdá sa, že sme na prvej adrese,“ povedal Peter, pozrúc na kúsok papiera, na ktorom boli napísané dve mená a adresy. „Zastavte tu.“
„Nech sa páči,“ povedal muž, ktorý v nasledujúce ráno viedol rolls-royce. Bol to nízky človek s pichľavými, pátravými očami, volal sa Fitch. Keď si Jupiter telefonicky žiadal Worthingtona a auto, požičovňa ho informovala, že Worthington odišiel. Bolo to sklamanie, pretože chlapci si už na neho zvykli. Nemohli však robiť nič iné, ako súhlasiť s iným šoférom.
Auto zastalo pri chodníku. Fitch sa obrátil a uškrnul sa na Boba a Petra. Jupiter s nimi nebol. V to ráno ochorela sestra jeho tety. Teta a strýko narýchlo odišli a on musel zostať doma a dozerať na bazár. A tak chlapci boli odkázaní na seba.
„Chlapci, idete dnes po niečom pátrať?“ opýtal sa Fitch. „Worthington mi rozprával o vašom pláne. Keď budete potrebovať pomoc, zavolajte ma. Kedysi som bol strážcom v banke.“ Zľahka si poklepal po čele. „Verte mi, ja viem všetko o podvodníkoch.“
Ani jeden z chlapcov nebral nového šoféra na vedomie. Peter mierne prikývol a povedal: „Ďakujeme, Fitch. Ale dnes chceme vystopovať len nejaké stratené papagáje.“
„Vystopovať nejaké stratené...“ začal Fitch a tvár mu očervenela. „V poriadku, keď nechcete moju pomoc...“
Obrátil sa a vybral noviny. Myslel, že Peter žartuje.
Predošlý večer Jupiter použil svoju metódu, a tak ako plánoval, sústredil ju na túto štvrť Hollywoodu. Žiadal informácie o každom, kto nedávno kúpil papagája so žltou hlavou. Dostali niekoľko odpovedí od tunajších chlapcov. Z informácií, ktoré dostali, sa dozvedeli, že pred niekoľkými dňami chodil tučný muž od dverí k dverám a že našiel dva papagáje - Kapitána Kidda a Sherlocka Holmesa. Kúpil ich tak, že ponúkol dvakrát toľko, ako zaplatili ich majitelia.
Ale tučnému mužovi chýbali ešte dva papagáje, ktoré sa volali Zjazvená Tvár a Robin Hood. Peter a Bob mali adresy ľudí, ktorí kúpili tieto dva, a dúfali, že ich budú môcť kúpiť. Mali u seba sedemdesiatpäť dolárov, ktoré im dala Jupiterova teta dopredu po dlhšom presviedčaní a prísľube, že všetci traja budú usilovne pracovať v zberni najmenej dva týždne. Dúfali, že to bude stačiť. Keby nie, Peter mal so sebou svoj prenosný magnetofón a pokúsil by sa získať nahrávku všetkých čudných viet, ktoré vtáky hovoria.
Chlapci vystúpili z auta a pustili sa po betónovej cestičke medzi vysokými kríkmi. Približovali sa k starodávnemu domu so štukovou omietkou. Keď boli asi šesť metrov od neho, otvorila sa brána a vyšiel vysoký, chudý chlapec s dlhým nosom.
„Dlháň Norris!“ vykríkol Peter, keď on i Bob zastali od prekvapenia. „Čo tu robíš?“
E. Skinner Norris chodieval každý rok do Rocky Beach so svojimi rodičmi, ktorí boli občanmi iného štátu. V štáte, z ktorého pochádzal, dávajú vodičské preukazy na autá v skoršom veku ako v Kalifornii, preto Dlháň mohol jazdiť na svojom vlastnom aute. Využívajúc túto výhodu a veľké vreckové, chcel sa stať vodcom mládeže v meste.
Snažil sa ukázať, že je šikovnejší ako Jupiter Jones. Niekoľkokrát sa to pokúšal dokázať, ale bezúspešne. Výsledok toho bol, že strávil veľa času pokusmi pchať nos do Jupiterových záležitostí a do záležitostí jeho priateľov. Nedarilo sa mu to často, ale niekedy bol otravný.
E. Skinner sa na nich uškrnul. Ruky mal za chrbtom a niečo pred nimi ukrýval.
„Nejdete trochu neskoro?“ posmieval sa. „Asi áno, ak ste prišli po toto.“
Vytiahol spoza chrbta klietku na papagáje. Sedel v nej papagáj so žltou hlavou. Pravé oko mu chýbalo a na jednej strane hlavy sa mu tiahla jazva, zrejme pamiatka na nejakú bitku.
„Papagáj?“ Peter sa tváril prekvapene. Bob mu pomáhal klamať.
„Prečo by sme sa zaujímali o papagáje, Dlháň?“ opýtal sa.
Ale lož nezabrala. Tentoraz ich prekonal, to vedeli všetci traja.
„Včera večer som bol náhodou na návšteve u priateľa, ktorý býva hneď vedľa,“ povedal, triumfujúc nad nimi. „Môjmu priateľovi telefonovali, že Tučibomba Jones hľadá nedávno kúpené papagáje so žltými hlavami. Povedal mi, že jeden je v tomto dome, a tak som dnes ráno prišiel a kúpil som ho za štyridsať dolárov. Náhodou viem, kde ho môžem predať za stopäťdesiat dolárov. Preto nemienim zbytočne márniť drahocenný čas s vami dvoma.“
Prešiel popri nich, nesúc klietku s papagájom. Keď Dlháň prechádzal, papagáj sa pritlačil k mriežke a zdvihol hlavu.
„Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!“ zaškriekal.
„Čuš, ty!“ zahriakol ho zlostne E. Skinner Norris a ponáhľal sa dolu ulicou. Videli, ako nastúpil do modrého športového auta, ktoré si predtým nevšimli, pretože bolo skryté za kríkmi, a odišiel.
„Čo myslíš, komu môže Dlháň predať papagája?“ opýtal sa Peter. „Pánu Claudiusovi?“
Bob nemal ani potuchy. Ale vytiahol si zápisník a čosi doň čarbal.
„Zapisujem si, čo povedal Zjazvená Tvár,“ vysvetľoval. „Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu. I keď nemáme vtáka, zdá sa, že máme odkaz, ktorý ho naučil pán Silver. Možno to Jupiter bude vedieť nejako vysvetliť.“
„To by musel byť čarodejník,“ povedal Peter. „Ja tomu ani trochu nerozumiem. Ale poďme sa pozrieť, či nájdeme Robina Hooda.“
Spolu s Bobom vliezli do čakajúceho auta a Peter dal Fitchovi ďalšiu adresu. Ukázalo sa, že je to len o niekoľko domov ďalej. Bol to starý ošarpaný dom, ukrytý celkom vzadu.
Ako kráčali k nemu, Peter sa obrátil k Bobovi.
„Rozmýšľal som,“ začal, „o tej našej metóde ,Od ducha k duchovi', ktorú vynašiel Jupiter na nadviazanie kontaktu so stovkami chlapcov a získanie informácií.“
„No a čo?“ opýtal sa Bob. „Je to úžasný nápad. Je to skoro také dobré ako rozhlasové vysielanie.“
„To je práve ten problém,“ odvetil Peter. „Prináša síce dobré výsledky, ale zároveň umožňuje mnohým ľuďom dozvedieť sa, čo zamýšľame. A niekedy potom nesprávna osoba má záujem nájsť niečo, o čom by ani nemala vedieť. Ako teraz, keď sa Dlháň dozvedel, že sa zaujímame o papagáje, predbehol nás a kúpil Zjazvenú Tvár.“
„Dobre, že nevedel o Robinovi Hoodovi,“ povedal Bob. „Toto je ten dom, kde kúpili Robina Hooda, aspoň tak to tvrdil Jupiterovi v telefóne chlapec, ktorý býva vedľa. Dúfam, že ho určite budeme môcť kúpiť.“
Tentoraz sa na nich usmialo šťastie, ktoré im predtým, neprialo. Majiteľ domu, nízky muž s plešinou, kúpil asi pred tromi týždňami papagája od mexického podomového obchodníka.
Keď ho kupoval, obchodník papagája udrel, ten sa sám nazval Robinom Hoodom a odverklíkoval prúd slov, ale odvtedy ani nemukol. Jeho žena pociťovala voči nemu odpor - chcela by mať radšej kanárika.
S radosťou im dal Robina Hooda za dvadsaťpäť dolárov, ktoré sám zaplatil, ale keď im podával klietku, varoval ich: „Vie rozprávať, ale nebude. Za nič na svete. Neviem, čo by ste s tým mohli robiť.“
„Ďakujem vám, pane,“ povedal Bob. „My ho už nejako prinútime hovoriť.“
Uveličení sa ponáhľali von. Robin Hood naozaj iba smutne sedel na bidielku a vôbec sa nesprával ako papagáj, ktorý by chcel rozprávať. Ale boli presvedčení, že Jupiter ho už nejako prinúti.
„Poďme rovno do Hlavného stanu,“ navrhol Peter, „uvidíme, či... Ale kde je auto?“
Auto, ktoré nechali pri chodníku, zmizlo a nikde ho nebolo vidieť.
„Ten Fitch!“ zlostil sa Bob. „Odišiel, a nás nechal tu!“
„Možno je to podľa jeho mienky dobrý žart,“ povedal Peter. „Ale nech je to už čokoľvek, budeme mať trampoty, ako sa dostať späť do Rocky Beach.“
Zjavilo sa kryté dodávkové auto, dosť pootĺkané a zastalo pri nich. Viedla ho žena, ktorá sa vyklonila a oslovila ich.
„Chlapci, hľadáte ten starý rolls-royce?“ opýtala sa. „Pred chvíľou odišiel.“
„Mal na nás čakať,“ odvetil Bob.
„To je mrzuté!“ Vyzerala celkom sympaticky. „Mohla by som vás zviezť. Aspoň na zastávku autobusu.“
„Veľmi pekne ďakujeme,“ netrpezlivo povedal Peter. „Poď, Bob, nastúpime na autobus vo Wilshire.“
Nasadol do dodávkového auta a usadil sa vedľa ženy. Bob ho nasledoval, držiac klietku s Robinom Hoodom. Na okamih sa mu zamarilo, že ženin hlas už niekedy počul. Ale to sa mu zrejme iba zdalo.
„Prepáčte, ale Wilshire Boulvard je opačným smerom,“ povedal Bob, keď naštartovala a auto sa rozbehlo prekvapujúcou rýchlosťou.
„Nejdeme na Wilshire Boulvard, moji milí chlapci!“ zaznel im v ušiach hlas s anglickým prízvukom. „Cieľ našej cesty je iný.“
Peter i Bob ohromení obrátili hlavy. Doska v priečke, ktorá oddeľovala kabínu od zadnej časti auta, sa odsunula a z otvoru len na niekoľko centimetrov od nich sa vyklonil pán Claudius.
Na tučnej tvári mal zúrivý úsmev a oči za hrubými sklami sa mu leskli.
„Tentoraz pôjdete so mnou,“ vyhlásil. „Už vás mám akurát dosť, počujete?“
Chlapci od strachu nevládali ani otvoriť ústa. Len zízali na neho. Stále sa usmievajúc, vytiahol pán Claudius ruku. Držal v nej dlhú, tenkú dýku so zúbkami.
„A teraz, moji milí,“ pohrozil im, „ak sa pohnete, je po vás. Túto zúbkovanú dýku vyrobili v Damasku pred tisíc rokmi. Zabila už dvanásť ľudí. Zaručene ani jeden z vás nechce byť trinásty. Trinástka je veľmi nešťastné číslo.“