Značka Troch pátračov
„Bob, a čo sa stalo po tom, keď ťa Modrý prízrak schmatol za plece?“
Slovo mal Jupiter. Konečne po troch dňoch usporiadali Traja pátrači v Hlavnom stane svoju prvú schôdzku. Peter bol s otcom a s mamou u príbuzných v San Franciscu a Bob bol zaneprázdnený prácou v knižnici, lebo robil novú katalogizáciu kníh. Jeho pomocník bol chorý, takže Bob musel pracovať celé dni aj večery. Jupiter bol medzitým pripútaný na lôžko; liečil si vyvrtnutý členok a čítal knihy. Toto bola vlastne prvá príležitosť, aby sa mohli spolu nerušene poradiť.
„No tak?“ naliehal Jupiter. „Čo sa stalo?“
„Myslíš po tom mojom výkriku?“ ozval sa váhavo Bob, pokračujúc v rozhovore.
„Áno ... po tvojom reve.“
„Prečo sa nespýtaš Petra?“ povedal Bob v snahe vyhnúť sa odpovedi. „Bol tam takisto ako ja.“
„No dobre. Tak mi to teda povedz ty, Peter.“
Peter sa trochu okúňal, ale poslúchol.
„Spadol som,“ povedal. „Bob tak príšerne zreval, keď som ho chytil za plece, že som sa zľakol a padol naňho. A Bob začal kopať a mlátiť rukami a revať: Strať sa odo mňa, prízrak! Prac sa do zámku, ak ti je život milý! Ruky mám samú sinku, Bob ma celého dotĺkol, kým sa mi podarilo vysvetliť mu, že som to ja a že som sa vrátil, aby som sa pozrel, čo sa mu stalo.“
„Bob je odvážny ani lev, aj keď nevyzerá na veľkého siláka,“ poznamenal Jupiter. „Tak ty si zistil, že nejde za tebou, a vrátil si sa ho hľadať. On začul nad sebou tvoj ťažký dych, a keď si sa k nemu sklonil a chytil ho, domnieval sa, že je to prízrak. Je to tak?“
Bob prikývol. Cítil sa strašne hlúpo, keď si s Petrom napokon v tom lístí všetko vysvetlili. Lebo on si v tej chvíli naozaj myslel, že bojuje s Modrým prízrakom.
Jupiter si potiahol peru.
Zdalo sa, že je s niečím veľmi spokojný.
„A keď ste sa prestali klbčiť, zistili ste ešte niečo?“ spýtal sa. „Nezistili ste náhodou, že pocit krajného strachu pominul?“
Peter s Bobom sa na seba začudovane pozreli. Ako to mohol Jupiter uhádnuť? Nechávali si to pre seba, aby ho prekvapili.
„Uhádol si,“ povedal Peter. „Pocit strachu pominul.“
„Teda pocit strachu nepôsobí vonku, za múrmi Strašidelného zámku,“ usúdil Jupiter. „Je to veľmi významný objav.“
„Naozaj?“ spýtal sa Bob.
„Som o tom presvedčený,“ vyhlásil Jupiter. „Snímky by už mali byť hotové, mohli by sme si ich prezrieť. Peter, prosím ťa, prines ich z tmavej komory, kým zatvorím vetrák. Strýko Titus robí na dvore strašný lomoz.“
Mal pravdu, z dvora naozaj doliehal neobvyklý hluk. Pánu Jonesovi sa konečne podarilo zmontovať organ, čo si nedávno kúpil. Kým bol Jupiter pripútaný na lôžko, prečítal akúsi knihu o organoch, ktorú si vypožičal z knižnice, a dal strýkovi niekoľko dobrých rád. A pán Jones práve skúšal zmontovaný organ. Hral obľúbenú pesničku Hansa a Konráda Spi, sladko spi, a schuti vyludzoval z nástroja mohutné hlboké tóny hlavnej melódie, sprevádzané bohatým trilkovým sprievodom.
Chlapci mali na Hlavnom stane otvorený strešný otvor, takže si nadostač užili jeho hudby. Keď pán Jones nechal naplno zaznieť hlboké tóny, všetky predmety v Hlavnom stane doslova podskočili. Bob mal pocit, akoby ho hudba už-už išla nadvihnúť zo stoličky, a celý sa chvel.
Medzitým Jupiter zatvoril vetrák, čo trochu stlmilo hluk, a Peter sa vrátil z malej tmavej komory so snímkami, ktoré Bob narýchlo urobil v Strašidelnom zámku. Boli ešte vlhké, ale už si ich mohli prezrieť.
Jupiter ich podrobne skúmal pod veľkou lupou. Potom ich podával Bobovi a Petrovi. Najviac času venoval záberom z knižnice pána Terrilla a brneniu, ktoré naháňalo Petra.
„Si chlapík, Bob,“ prehovoril Jupiter. „Až na jedno. Neodfotografoval si Modrý prízrak, ako sedí pri klávesoch rozladeného organa.“
„Vari si čakal, že zídem dolu a odfotografujem blikajúcu hviezdicu hrajúcu na organe, na ktorom sa vlastne ani hrať nedá?“ ohradil sa Bob trochu ironicky.
„Nikto by tam nebol schopný urobiť snímku,“ povedal Peter. „V tom ovzduší bolo toľko hrôzy, že ani ty by si ho nebol odfotografoval, Jupiter.“
„Asi nie,“ prisvedčil Jupiter. „Ťažko je človeku konať chladnokrvne, keď ním zmieta strach. Ale tá snímka by nám bola veľmi pomohla pri riešení nášho problému.“
Peter a Bob čakali. Veď Jupiter tri dni ležal, mal teda celé tri dni na rozmýšľanie a iste musel prísť na veľa dobrých myšlienok, no doteraz im ešte nič neprezradil.
„Pozrite,“ dodal Jupiter, „vaše dobrodružstvo bolo v jednom ohľade veľmi nezvyčajné. Prízrak Strašidelného zámku sa vám skutočne zjavil pred západom slnka.“
„V zámku už nesvietilo slnko,“ odporoval Peter. „Bola tam tma ani v hrobe.“
„Ale vonku svietilo. A ešte nikomu sa nestalo, že by v zámku spozoroval nezvyčajný úkaz pred zotmením. Ale pozrime sa, čo nám povedia ostatné snímky.“
Vybral obrázok, na ktorom bolo brnenie.
„Toto brnenie,“ povedal, „vôbec nevyzerá zhrdzavené, celkom sa leskne.“
„Veď ani nebolo veľmi zhrdzavené,“ odvetil Bob. „Iba miestami.“
„Ani knihy a obrazy v knižnici pána Terrilla nevyzerajú veľmi zaprášene.“
„Máš pravdu,“ povedal Peter, „nebolo na nich bohviekoľko prachu.“
„Hm.“ Jupiter sa dlho díval na kostru v sarkofágu. „A táto kostra, to je akési čudné dedičstvo.“
V tej chvíli pocítili, ako sa príves, v ktorom mali Hlavný stan, celý zachvel. Kus železa sa zosunul z kopy starého haraburdia a s rachotom dopadol na ich skrýšu. Nezvyčajne silný tón z nového organa pána Jonesa ich takmer zodvihol zo zeme.
„Fíha!“ zvolal Peter. „Už som si myslel, že je zemetrasenie.“
„Keď strýko Titus hrá na organe, nevie ovládať vlastnú silu,“ poznamenal Jupiter. „Ak to takto pôjde ďalej, môžeme našu schôdzku odložiť. No prv než to urobíme, mám tu niečo pre vás.“
Podal každému chlapcovi dlhý kus kriedy. Bola to obyčajná krieda, aká sa používa v škole, ibaže Petrova bola modrá a Bobová zelená.
„Načo je to?“ spýtal sa Peter.
„Budeme tým značiť, kadiaľ prešli Traja pátrači.“ Jupiter vzal bielu kriedu a nakreslil na stenu veľký otáznik.
„To znamená,“ povedal, „že tu bol jeden z Troch pátračov. Biela farba vraví, že tu bol Prvý pátrač. Modrý otáznik bude označovať Petra, Druhého pátrača, a zelený otáznik bude zasa tvojou značkou, Bob. Keby som bol na to pomyslel prv, nemuseli ste v Strašidelnom zámku zablúdiť. Boli by ste si označili cestu otáznikmi a podľa nich sa po nej vrátili späť.“
„Človeče, vieš, že máš pravdu?“ zvolal Peter.
„Všimnite si, aká je tá značka jednoduchá,“ povedal im Jupiter. „Otáznik je jedna z najobyčajnejších značiek. Keď niekto zbadá otáznik napísaný kriedou na stene alebo na dverách, pomyslí si, že sa tam hralo nejaké dieťa, a ďalej ho to nebude zaujímať. Ale pre nás bude otáznik znamenať dôležitú správu. Môžeme ho použiť na označenie cesty, ktorou sme prešli, tajnej skrýše alebo podozrivého domu. Odteraz musíme nosiť svoju kriedu vždy so sebou.“
Peter a Bob sľúbili, že bez nej neurobia ani krok, a Jupiter pristúpil k hlavnému bodu programu.
„Telefonoval som do kancelárie pána Alfréda Hitchcocka,“ povedal. „Henrieta mi vravela, že zajtra ráno sa pán Hitchcock stretne so svojím štábom. Majú sa rozhodnúť, či pôjdu nakrúcať svoj film do jedného strašidelného paláca v Anglicku, alebo nie. To znamená, že mu musíme do zajtra rána podať o našom pátraní správu. A to znamená ...“
„Nie!“ vykríkol Peter. „Na to ma nenavedieš! Čo sa mňa týka, v Strašidelnom zámku straší a pokojne môže strašiť aj naďalej. Viac dôkazov mi netreba.“
„Kým som bol pripútaný na lôžko, veľa som premýšľal,“ pokračoval Jupiter, „a dospel som k istým záverom, ktoré si treba overiť. A musíme to urobiť rýchlo, aby sme včas mohli podať správu pánu Hitchcockovi. Preto si musíte obaja vyžiadať doma súhlas, že môžete dnes večer zostať dlhšie vonku. Lebo dnes večer podnikneme definitívny útok na tajomstvo Strašidelného zámku!“